OK

Při poskytování služeb nám pomáhají soubory cookie. Používáním našich služeb vyjadřujete souhlas s naším používáním souborů cookie. Více informací

 

Príspevok č. 57

Súzvuk frekvencií

  

Ťažké kvapky stekali mojou zjazvenou tvárou, vytočenou k potemnenej oblohe. Vychutnávala som si, ako ťukali pri kontakte s pokožkou, osvieženou čerstvou spŕškou prírody. Na tú krátku chvíľu som vyhnala z hlavy všetky starosti. Žila som v prítomnosti a miesto pre nejaké čo ak u mňa neexistovalo.

Ani naháňačka o život mi nezabránila pokochať sa daždivým obzorom mesta, ktoré som mala zo strechy jedného z vysokých panelákov ako na dlani.

Pohrávala som sa s časom a dráždila osud. Nadobudnutý predstih som mohla využiť rozumnejšie, ako nasávaním atmosféry pochmúrnej krajiny, ale nadbiehať viac mi s mojim načasovaním prišlo bezpredmetné.

Mohla som cítiť, ako prihorievalo. Trčala som na vrcholku budovy, zdanlivo zahnaná v kúte. Veľkolepý kúsok som si odkladala na poslednú chvíľu. Rátajúc, že všetko klapne ako má, smela som si to dovoliť. Keby aj nie, čo viac som mohla stratiť?

Nebolo to prvý raz, ako ma zradila vlastná neschopnosť a zatiahla ma do život ohrozujúcej situácie. Začínala som si zvykať, napriek trpkosti, ktorá napĺňala moje vnútro pri každom pomyslení na to, ako som ten život nenávidela. Čoskoro to zmením a začnem odznova, naivne som si nahovárala. Táto myšlienka mi v posledných týždňoch dodávala silu a nútila ju nasadiť do boja s prekážkami, ktoré ma po rokoch zdolávania vyčerpávali.

Usúdila som, že stačilo pozorovania sveta z vtáčej perspektívy. Vyšvihla som sa na zábradlie a nohy spustila voľne, dovolila som im pohojdávať sa nad ulicou zasadenou hlboko medzi radom jednotvárnych budov. V mojich dlaniach sa zjavili ladiace vidlice, pevnejšie a mohutnejšie ako bežne využívané hudobníkmi.

Cítila som, ako sa približovali. Každý krok podráždenej tlupy sa javil ako agresívny dupot. Presne tak som všetkými bunkami vnímala jemné otrasy schodiska. Práve zdolávali posledných pár zákrut.

Nastala tá chvíľa, ktorú som očakávala. Ďalej som to naťahovať nemohla. Času nazvyš nezostávalo.

Bez myslenia som sa zošuchla vpred a stabilitu pevného zábradlia vystriedala prázdnota. Rútila som sa k zemi rýchlosťou, ktorá z môjho tela takmer vyhnala dušu a do krvi napumpovala adrenalín, ktorý brázdil každé zákutie tela. Milovala som to. Strmhlavé skoky patrili k hŕstke vášní, ktoré mi neboli odopreté.

Ako som sa nekontrolovateľne rútila, do tváre ma švihal prievan nasiaknutý vodou. V jeho unášaní mokré šatstvo trepotalo ako vtáčie krídla. Predstavovala som si, ako chytím prúd a začnem plachtiť nočným mestom v znamení nespútaného orla. Nič také sa, žiaľ, nekonalo a musela som si vystačiť so starými taktikami. Na lietanie si istú dobu počkám.

Tresla som o seba ladičkami, ktoré som kŕčovito zvierala od počiatku skoku. Kolíky vidlíc sa okamžite rozvibrovali a ozval sa rinčivý zvuk. Keby som to dopustila, tóny by uniesol nárazový vietor. Frekvenciám, som zabránila rozpŕchnuť sa. Na môj tichý príkaz sa omotali okolo prstov obalených v kovových rukaviciach, svojou členitosťou pripomínajúcimi brnenie stredovekých rytierov.

Udrela som nimi znova. Čerstvé frekvencie sa primiešali k svojim starším súrodencom a pripútala som ich k sebe.

Zem sa nebezpečne blížila a ja som pohodovo spriadala priestorovú trhlinu zo zmrazených vibrácií.

Správne načasovanie pre mňa vždy bolo jednou z hlavných priorít. Bez neho by som bola zrejme už dávno tuhá.

Obraz predo mnou sa pokrivil, zdeformoval. Uprostred blysla iskra a roztrieštila sa ako umierajúca hviezda. Tesne nad zemou sa sformuloval portál dostatočne veľký, aby som ním bez problémov preletela.

Keby som si mala vybrať, čo ma na tomto baví najviac, ilúzia voľnosti by sa o vrch priečky delila so vzrušením z prekvapenia. Nikdy vopred neviem, kde skončím. Dosiaľ sa mi nepodarilo vynájsť spôsob, ktorý by mi umožňoval naplánovanie finálnej destinácie. Dalo by sa to považovať za nevýhodu, no mne to zatiaľ neprekáža. Nadišli situácie, kedy by mi plná kontrola padla vhod, ale našťastie sa mi podarilo zaobísť aj bez nej. Kým neskončím zaseknutá v hmotnom objekte, perfektne mi to vyhovuje.

Tunel deformujúci okolitý obraz na abstraktné machule ma vsal do svojho objatia. Rýchlosť nadobudnutá počas voľného pádu v ňom vygradovala na maximum. Pripadala som si ako meteor po vstupe do mezosféry, ktorý svoju púť skončí kompletným rozpadom, alebo smrtiacou zrážkou. Mohla som len hádať, ktoré z toho ma čakalo.

Pred koncom divokej jazdy to so mnou vzdalo aj vedomie. Jednoducho ma opustilo do chvíle, kým som tvrdo nepristala v akejsi tmavej miestnosti. Bolestivý úder ma navrátil do reality. Môj veľkolepý príchod sprevádzal trieštivý zvuk, ako keď sa niečo rozbije. Priala som si, aby nešlo o moje kosti. Polámaná by som s mojim životným štýlom dlho neprežila.

Obrysy regálov zdôrazňovalo len slabučké svetlo, ktoré nepatrne roznášala pokojná atmosféra. V týchto hodinách mi miesto pripomínalo obchod upadnutý do zabudnutia. V ovzduší sa dokonca vznášal zápach potuchliny a starého dreva, ktorý ma v tom len uisťoval. Mať pravdu, vyhla by som sa problémom spojeným s alarmom, ktorý hrozil pri pokuse o vzdialenie sa z miesta činu.

To, že som sa váľala v hŕbe črepín zrkadla a trieskach jeho bývalého rámu som si všimla, až keď som sa pozbierala.

Všetky úvahy a domnienky o schátranom obchode rozfúkali rýchle kroky smerujúce ku mne. Okamžite som zaujala základný obranný postoj, presne ako ma učili v rannom detstve.

Vycibrila som všetky zmysly a ostala v maximálnom strehu. Nemohla som dovoliť, aby ma prekvapili. Aby som uspela, musela som byť ja tou, kto bol o krok napred.

Chytro som schmatla jednu z črepín a schovala som ju do vnútorného vrecka kabáta.

Predo mnou sa objavila útla silueta mladého chlapa, ktorý opatrne vykračoval s revolverom v predpažených rukách. Skoro mi vykĺzlo: A toto má byť čo?

Postávala som tam ako aligátor, nehybne čakajúci na správny moment, keď sa jeho korisť priblíži dostatočne blízko, aby ju odrovnal jedným chňap.

Videl ma. Musel. Napriek tomu nestrieľal. Kým som ho neohrozovala, nemal na to dôvod. Každopádne mi to prišlo zvláštne, nevídané. Keby rovnakú príležitosť dostal niektorý z mojich starých nepriateľov, neváhal by ani chvíľu a sňal by ma zo sveta živých.

„Máš mi k tomu čo povedať?“ skúsil opatrne. S podobným prístupom som sa nestretla hádam od minulého života.

Pomrvila som prstami. „To zrkadlo zaplatím,“ prisľúbila som. Dúfala som, že mi prejde hra na hlúpu.

Jeho ťažký povzdych ma uistil, že mi to muselo ísť presvedčivo. „O tom nehovorím. Stálo tu dlhé roky a zapadalo prachom. Nikto si ho nechcel kúpiť a nečudujem sa. Bolo fakt hnusné. Som schopný odpustiť ti ukončenie jeho úbohej existencie, ak mi vysvetlíš, kde si sa tu vzala.“

„Myslím, že by bolo jednoduchšie preplatiť to zrkadlo. Ten príbeh je dosť… komplikovaný.“ Stále mi nepripadalo, že som našla vhodné slovo, ktoré by okolnosti perfektne vystihlo.

Sama som neverila, že som sa rozprávala s cudzincom. Nebývali otvorení konverzáciám pokiaľ nešlo o vyhrážky.

„Počúvaj,“ pokoj v jeho hlase ma privádzal do neistoty. Nemala som potuchy, čo očakávať od človeka ukrývajúceho sa za chladne znejúcimi slovami. „Nájomní vrahovia mi do starožitníctva bežne nepadajú. Smiem aspoň vedieť, kto ťa poslal?“

Nemohla som si pomôcť, len sa umelo zasmiať. Zrejme ma moja povesť, i keď značne skreslená, predbehla.  „Nemyslíš, že by si bol mŕtvy, keby si bol mojim cieľom? Vlastne ani neviem, kto si. Nemám práve pocit, že si dostatočne dôležitý na to, aby si niekomu stál za tú námahu, aby sa ťa pokúsil odpratať. Nič v zlom, možno s trochou snahy sa ti na takú úroveň podarí dopracovať. Dovtedy užívaj život,” prehodila som, ako som mierila ku dverám.

„Čo tu potom robíš?“ neprestával ma podozrievať.

Rozhodila som rukami. „Len tadiaľto prechádzam. Nič viac v tom nehľadaj.“ Na chvíľu som bol schopná ignorovať fakt, že som sa otočila chrbtom ozbrojenému chlapovi. Spoliehala som sa na svoje zmysly. Sústredila som sa na prst ležiaci pod spúšťou. Ak by som ucítila náhle, sebamenšie trhnutie, poslala by som ho k zemi skôr, ako by stihol vystreliť.

Kým som stála chrbtom, zbraň spustil a zažal svetlo, ktoré ma dočasne oslepilo. Navzdory páliacich očí som sa prudko otočila, aby som si rýchlo skontrolovala úroveň potenciálneho nebezpečenstva. Tretí stupeň - neutrálna hrozba, prebleslo mi hlavou.

Dostala sa mi príležitosť podrobne si prezrieť mladého chlapca, ktorý pevne držal zbraň s hlavňou znova mieriacou mojim smerom. Nezáujmom iskriacim v ľadových očiach pôsobil sebaisto, možno ľahko liznutý egoizmom. Pripadal mi presne ako ten typ, ktorý je schopný niekoho zabiť mihnutím oka, bez akýchkoľvek spätných výčitiek. „Je zamknuté,“ podotkol absorbujúc všetku mimiku, ktorá by mu dodala na ľudskosti.

„V tom prípade ti radím odomknúť, kým mi dôjde trpezlivosť a tie dvere vykopnem. Teba použijem ako baranidlo,“ pohrozila som.

„Ale, ale. Nevidím dôvod na tak nehumánne protokoly. Čo ťa neučili slušnému správaniu?” Desivo pokojný hlas sa stále nemenil, no to mi nezabránilo nemyslieť si, že sa mi vysmieva. Možno som si namýšľala.

„Nie, neučili. Uhádol si. Ale ak sa nemýlim, ani toto nie je najslušnejšie.“ Ukázala som na revolver.

Zazubil sa. Konečne zmenil výraz tváre, ktorú som dosiaľ pokladala za nemennú. O nič lepšie takto nepôsobil. Zdalo sa mi, že naháňal hrôzu väčšmi ako predtým. „To je len nevyhnutná obrana,“ poznamenal. Bola by hlúposť nesúhlasiť. „Už mi povieš, ako si sa sem dostala, alebo budem nútený pristúpiť k metódam, ktoré ťa iste rozhovoria? Voľba je len na tebe. Vyber si múdro.“ Robila som mu spoločnosť sotva päť minút a už sa mi naplno vyhrážal. Nič nezvyčajné.

Rukami som spomalene napodobnila explóziu a zvuk, ktorý ju doprevádzal. „Takto ma tu vychŕlil portál.“ Pripadalo mi, akoby mi miniatúrna blokáda v mozgu nedovolila vzdorovať a bola som nútená hovoriť pravdu. Klamať mi do úvahy neprichádzalo. Bolo by to zbytočné a sama som neverila v existenciu šance, že by mi uveril tak, či onak. Musela som sa tváriť ako cvok a tým predsa nikto neveril. Bežných ľudí navyše premáhal skepticizmus.

„Prečo práve tu?“ Pokrčil čelom a nadvihol obočie. Neviem, čo ma prekvapilo viac - či to, že mi uveril, alebo postupné odmŕzanie ostro rezanej tváre.

Keby som vedela. „Prišlo mi to tu ako dobrá skrýš,“ snažila som sa neprejaviť neistotu.

„Špatne,“ pristihol ma pri pokuse o zavádzanie.

Pretočila som očami. „A čo si ráčiš počuť?“

„Pravdu.“

„Dobre teda,“ zhlboka som sa nadýchla. Cítila som sa, akoby ma práve niekto naočkoval sérom pravdy. Bola som ochotná vyzradiť nedávny zážitok prakticky cudziemu človeku, čo u mňa zvykom rozhodne nebolo. Ani neviem, čo ma to posadlo. Asi odpor a nechuť voči všetkým krivdám, ktoré ma v živote postihli premohol zdravý úsudok. Ktovie. „Predpokladám, že sa ti o mne čosi donieslo. Neviem, koľko toho vieš, ale ušetrím ťa podrobností. Nejde o veľa, pohnevala som si nejakých chlapíkov, s ktorými som obchodovala. Utiekla som im, bla bla bla a skočila som zo strechy. Neviem prečo, ale vyhodilo ma to tu. Jednoduché, nie? Stačí ti taká odpoveď?“ Uvoľnene som sa pohojdávala z jednej nohy na druhú. „Si na rade. Teraz mi prezraď niečo o sebe ty. Patrilo by sa ti.“

Nastalo zdĺhavé ticho, zdôrazňujúce pravidelný rytmus niekoľkých starých hodín. Rozrušovalo ma, ako sa ich tikot vzájomne prekrýval.

Podišiel bližšie a prižmúril oči. „Prečo si skočila zo strechy? Snažila si sa zabiť?“

„To zatiaľ nie. No prečo asi? Aby som im unikla.“

Stret s nepochopením z jeho strany sa dal krásne predpokladať. „Ale…“ Došli mu slová, hoci som badala, ako okolo neho lietali nevyslovené otázky.

„Ako som povedala, o mne stačilo. Teraz mi prezraď čosi o sebe. Pokojne aj to hlúpe meno.“

Nervózne si hryzol do úzkej pery a tlkot jeho srdca zintenzívnel. Nechápala som, čo ho na tak primitívnej požiadavke rozhodilo. „Mám mnohé mená,“ začal dramaticky. Prišlo mi, že sa zbytočne potreboval hrať na niečo, čím nebol. „Je len na tebe, ktoré chceš počuť.“

„To pravé.“

„Siahla si po dosť subjektívnom kritériu. Ale ako si praješ. Volajú ma William,“ vyslovil to s ťažkosťou, akoby sa so mnou delil o tajomstvo, ktoré rozhodovalo o budúcnosti sveta.

„Pokračuj.“ Dúfala som, že faloš v mojom úsmeve bola dostatočne očividná, aby si ju všimol.

Namiesto dodatočného básnenia o sebe mlčky odomkol dvere a pomalým roztiahnutím paží naznačil, že je otvorené. Koľká škoda. Tak dobre som sa s nikým dávno neporozprávala.

Zaborila som prsty do rozlietaných havraních vlasov, ktoré rozstrapatilo rútenie sa prázdnotou. „No?“

„Je odomknuté. Môžeš ísť.“

Otrávene som zachrčala. „Dovoľ mi hádať. Si obyčajný idiot, ktorý si o sebe myslí, že je neviemaký dôležitý, no u nás o ňom nepadne ani zmienka. Niečo si vyviedol, možno aj pár rokov dozadu a nad tvojim životom prevzala kontrolu paranoja, že sa ťa niekto chce zbaviť. Počúvaš priveľa príbehov zo Špinavého územia, ktoré poznáš len z tých báchoriek a v žiadnom prípade si tam fyzicky nebol. No prezraď, do akej miery som sa trafila?“

Nie som expertom na mimiku robotov, ale zazdalo sa mi, že sa až urazil. „Nedostatočne na to, aby si ma presvedčila o svojich dedukčných schopnostiach.“

Takú odozvu som rozhodne nečakala.

„Čo tu vlastne…“ nedovolil mi dopovedať. Pritisol ukazovák k svojim perám, z ktorých uniklo pomalé psst.

Zamrazilo ma a už mi nenapadlo pokračovať vo vypytovaní sa. Uvedomila som si, že to absolútne nikam neviedlo.

Bola som pripravená na odchod. V prítomnosti čudného Williama som sa cítila nepríjemne, priam stiesnene. Pripomínalo mi to stretnutia, počas ktorých som hľadela do očí najobávanejším vrahom okolia, snažiac sa neposkytnúť im dôvod, aby ma na mieste odbachli.

Ten, ktorému som práve čelila, s nimi nemal nič spoločné. Pravdepodobne bol len neskúseným šteňaťom, ktoré hrozivo vedelo akurát tak štekať, a predsa som videla hŕbu súvislostí. Človek ako človek. Všetci sú rovnakí, pomyslela som si.

Muselo sa mi snívať! Skrz sklenený výklad som zazrela skupinu mne dobre známej jednotky. S ich komickým klusom smerujúcim k nám som sa neraz stretla.

„Ukry sa,“ zavelila som bez váhania.

Na viac sa nepýtal. Situáciu pochopil ihneď a preskočil pult, na ktorom sedel zapnutý stolový počítač. Pohotovo ho vypol a bedňu uzavrel do skrine za ním. Mať trochu času nazvyš, uvažovala by som, že Will predsa nemal až také čisté svedomie a niečo skutočne ukrýval. Ak si to, samozrejme, nenamýšľal.

Bola som si perfektne vedomá všetkých rizík. Z každého stretu s jednotkou Očisťovateľov som skoro nevyšla živá. Rozhodcu o živote a smrti robilo zakaždým šťastie. Nič viac. To nepopieram. Mať blbý deň, dávno by som tu nebola.

Nervózne som sa premávala po miestnosti a narýchlo som spriadala plán, hoci mojou parketou bola vždy skôr improvizácia. Aby sa naše šance na prežitie zvýšili, musela som mať niečo v zálohe. Vrhnúť sa do boja s Očisťovateľmi bez obstojného plánu je za každých okolností jasná samovražda.

Will si cez plece prehodil popruh samopaľu. Nie že by som sa sťažovala, ale to chlapčisko nebolo plnoleté a zbrane ťahalo zo skrýší ako kúzelník králikov z klobúka.

Popri nabíjaní neprestával hromžiť na všetko živé, i neživé. Ak som počula dobre, drvivá väčšina nadávok nebola adresovaná nikomu inému, ako mne.

Obdarovala som ho pochybovačným pohľadom. „Kamoško, ale toto ti nepomôže.“

„Buď ticho a prines gong. Je vzadu.“ Zrazu sa mu hlas nedarilo udržiavať v dokonalom pokoji. Stres doľahol aj naňho.

Nepremrhala som ani sekundu váhaním a urobila som ako prikázal. Dotiahla som obrovský gong. Ešteže rám, v ktorom visel, bol postavený na kolieskach. Nedokážem si predstaviť, čo by nasledovalo, keby ich postrádal.

Keď si William všimol, ako som pred sebou tlačila sľubnú imitáciu starovekého hudobného nástroja, prikázal mi, aby som zapojila svoju mágiu. Presne tak to nazval. Ak sa nám obom podarí prežiť, čaká ho kvalitný výsluch. Zdalo sa mi, že toho vedel priveľa.

Začal strieľať a sklenený výklad sa rozsypal na márne kúsky. Sprevádzal to typický zvuk rozbíjajúceho sa skla, ktorý som využila ako palivo poháňajúce hod črepinami. Nepodarilo sa mi vyvinúť dostatočnú silu, aby ich to v obrnených oblekoch čo-i-len poškriabalo, no napriek tomu sa dvaja z nich zrútili k zemi. Jeden za každý výstrel.

„Pochybovala si o mne?“ snajper junior neodolal nutkaniu pochváliť sa.

Odignorovala som ho a mlčky som robila na svojej časti práce. Tresla som do gongu všetkou silou a zlosťou, ktorú som pozbierala a jeho dunivý zvuk som premenila na tlakovú vlnu, ktorá rozbila zvyšné dve nedotknuté okná a ako seknutím zmietla vojakov z nôh.

Zdalo sa, že niektorí utrpeli silný náraz. Jedného to dokonca hodilo o stenu protiľahlej budovy a… už sa nepozbieral. Snažila som sa na to nemyslieť, nenechať sa tým rozhodiť.

Povrávalo sa o mne čokoľvek, no bezcitnou vrahyňou, za ktorú ma považuje aj tu prítomný William, rozhodne nie som, ani som ňou nikdy nebola. Áno, sprevádza ma čierna minulosť, no k mojim činom ma dohnali nepriaznivé okolnosti. Na nič z toho by som sa dobrovoľne nedala. Mnohokrát som sa snažila protestovať, no bola som príliš slabá a podľahla som manipulácii a tlaku trestov, ktoré mi prichystali zakaždým, keď som odmietla spolupracovať.

V súčasnosti som na tom rozhodne lepšie ako na začiatku, no stále žiadna výhra. Po prvej vražde som plakala týždeň a to, keď ma nik nevidel. Vedela som, že každý prejav slabosti nasledovalo peklo. Stačilo mi ho zažiť raz, aby som pochopila, že sa musím naučiť kontrolovať svoje emócie, alebo aspoň navonok predstierať úplnú kontrolu nad nimi. V tom čase som mala päť rokov.

Od malička ma učili páchať kruté činy. Snažili sa potlačiť moje svedomie, ale ja som sa nedala. Nastali body zlomu, keď som si priala necítiť žiadne výčitky. Do toho stavu som sa bohužiaľ preniesť nedokázala. Vždy som bola padavkou a zlyhaním. Bola som niečím, čo sa vymykalo kontrole a nemalo existovať.

„Pokračuj,“ povzbudil ma Will, čím ma navrátil do reality.

Strely lietali obojsmerne. Nebol vhodný čas tam len tak postávať a dovoliť zábleskom minulosti opantávať moju myseľ.

Vzchopila som sa. Kladivko sa v mojej dlani chvelo a tak som ho zovrela pevnejšie.

Neprestávala som trieskať do plechu, ktorý medzi jednotlivými údermi nestihol poriadne doznieť.

Švihla som pred seba rukami, v následku čoho bola zoslaná druhá tlaková vlna, ktorá zahodila strieľajúcich. Samú ma prekvapilo, ako ďaleko ich to vzalo. Žiadny sa neudržal na nohách a mám vážne podozrenie, že nejednému rupla chrbtica pod vplyvom nárazu. Hlavne na to nemysli.

„Doraz ich!“ prikázal.

Požiadavka mladého psychopata ma zaskočila. „Čože?“

„Počula si. Pohni kostrou, lebo tu obaja zdochneme,“ vrčal.

Posledný krát, povedala som si v snahe nenechať na sebe poznať nepokoj. Sústredila som sa na tlkot sŕdc okolo seba. Mojou prioritou bolo odfiltrovať všetky ostatné zvuky a záchvevy. Mala som vnímať len rytmus pumpujúceho svalu.

Dalo mi zabrať, kým sa mi v tom humbuku podarilo vnímať niečo tak ťažko zachytiteľné.

Sústredila som sa na vzdialenejšie srdcia, na tie, ktoré zneli v porovnaní s Williamovým akoby chradli v diaľke. Keď som ich mala konečne na dosah, vlastnoručne som sa postarala o ich doznenie.

Srdcia sa pod mojou kontrolou rozbúšili trojnásobne. Niektorí sa pri pokuse o postavenie sa z predchádzajúcej rany chytili za stred hrudníka, iní sa k zemi zosypali bez akýchkoľvek prorockých signálov konečnej záhuby.

Bolo po všetkom. Zvládli sme to.

Ledva som to ustála. Vyčerpala ma vlastná sila. Musela som sa chytiť regálu, aby som neskĺzla z nôh. „Je po nich,“ dostala som zo seba na jeden dych a zalapala som po vzduchu.

William vyliezol spoza pultu, no pretrval ticho.

„Mrzí ma to. Nebolo mojim úmyslom nič z toho spôsobiť.“ Úprimne mi bolo ľúto spúšti, ktorú som napáchala. Rovnako tak zatiahnutie Willa do prestrelky.

„Ja viem,“ konečne sa ozval, no viac k tomu nedodal.

Pripadalo mi, že si prial, aby som sa vyparila, kým mu načisto rupnú nervy a pokúsi sa ma zastreliť.

Jedno telo hore-dole.

„Odčiním to, sľubujem.“

V očiach sa mu čosi zalesklo. Nadhodila som mu príležitosť, ktorá sa zrejme často nevidí. Po zaregistrovaní jeho reakcie som sa nenávidela. Skutočne som si to dovolila vysloviť.

„Som si istý, že k tomu jedného dňa dôjde,“ vytiahol úzke pery do úsmevu, z ktorého ma zamrazilo.

Zmohla som sa len na trpké prikývnutie.

„Máš potenciál.“

„Uh… Díky?“ Nevedela som, ako reagovať. Niekto tu zrejme má šťastie na čudákov.

Zodvihol ukazovák. „Tým netvrdím, že nie je na čom pracovať. Si len na začiatku cesty.“

Kým sa stihol rozbásniť ako starý mudrc, stopla som ho, bez udelenia šance na pokračovanie. „Čo o tom môžeš vedieť ty?“ Možno som znela arogantnejšie, ako som pôvodne plánovala. Ak je vzťahovačný, mohol by si pripustiť nechcene naznačené opovrhovanie a nemuselo by to dopadnúť najlepšie.

„Čudovala by si sa, koľko toho viem, no nečakám, že by si to pochopila.“

Dooobre… Pánko si potrebuje udržiavať dôležitosť. To si značím.

„No skús,“ prekrížila som ruky na hrudi. „Skadiaľ si to všetko vedel?“ Musela som ho kvalitne prepaľovať pohľadom. Vážne ma odpovede zaujímali a nechala som sa ovládnuť šialenstvom, túžbou dopracovať sa k odpovediam aj cez mŕtvoly.

„Dievča, poznáš zmysel tajomstva?“

Prikývla som. Tušila som, kam to smerovalo. „Ale...“

„Žiadne ale. To na mňa neplatí.“ Obyčajný odmeraný blbec. „Časom všetko vysvitne. Aby som neodbáčal a vrátil našu skromnú konverzáciu do pôvodných koľají… Chcel som ti pôvodne povedať len toľko, že by si sa mohla hodiť. Čo by si povedala na spoluprácu? Celkom nám to išlo, nemyslíš?“

Okamžite som sa otočila na päte. „Nemám záujem. Chcem s tým skončiť.“

„O tom som sa dopočul. Nebudem ťa nútiť do ničoho, s čím by si nesúhlasila. Ale myslím, že menšia spolupráca odmenená slobodou by stála za zváženie.“ Jeho namotávanie bolo príliš okaté.

Ustrnula som.

„Ako si sa to dopočul?“ Vtiahla som črepinu z vnútornej strany kabáta a dvoma skokmi sa jej smrteľne ostrá hrana tesne zblížila s hrdlom Williama. „Hovor,“ odsekla som.

„Aké barbarské,“ zasmial sa. „Na výbušnosti zapracujeme. Neprospieva ti a strategicky ťa znevýhodňuje.“

Odfúkla som si čierny prameň kučeravých vlasov z tváre. „A teba ohrozuje na živote.“

Tváril sa spokojne. Neprejavoval ani náznak strachu. Akoby si bol istý, že mu neublížim. Musel poznať, že moje surové slová postrádali akúkoľvek váhu.

„Máš sa čo učiť,“ poznamenal. „Dostav sa tu kedykoľvek počas týždňa. Za normálnych okolností by som ťa presmeroval na nálepku s otváracími hodinami na dverách, ale vieš, sú rozstrieľané. Ak by som tu nebol, zazvoň na južnej strane budovy. Dovtedy si môžeš pripraviť finálny verdikt. Budem ťa očakávať.“

Ustúpila som. „Ešte si to premyslím.“

Bez rozlúčenia som vystúpila na ulicu. Okamžite ma osviežila príjemná spŕška chladiaca moju rozhorúčenú hlavu. Prekročila som prvé telo, v čom za mnou Will zavolal: „O tie sa postarám.“ To umocnilo dotieravú túžbu poznať, s kým som mala dočinenie.

Najvyššie stavby už ochutnávali zlato prvých lúčov. Po zdĺhavej noci prišlo ráno a s ním šanca na nový život. Uvidím, čo sa z toho vykľuje.