OK

Při poskytování služeb nám pomáhají soubory cookie. Používáním našich služeb vyjadřujete souhlas s naším používáním souborů cookie. Více informací

 

Príspevok č. 62

Vstali nenarodení

  

Ľahkosť, voľnosť,

túžba, strach.

Prázdny pohľad,

hľadiac do neznáma.

Leží na chladnej dlážke,

krvou zasypane.

  

Skláňa sa k nemu,

dlaňou jemne mu

prechádza po bruchu.

Prstami kráča

skrz pootvorené pery,

hlasno vzdychá.

  

Túžba

je ako bútľavá vŕba,

čo čaká na teba

zmarená snaha.

Prstami sa kĺza

dolu po pokožke,

zastavujúc na stuhnutej panve.

  

Dlaň zabára do teplej krvi,

pije ju slastne

plnými dúškami.

Bedrá hrubo zviera

ako nenásytné zviera

a túžbu nepopiera.

  

Nohy pozdĺž tela má,

boky dotykmi obsypáva

a perou letmo

šepká jeho meno.

Usadí sa na mäkkom,

trúfajúc si tvrdo.

  

Krátky to okamih,

čo postráda dych.

„Ja v tebe

a ty vo mne.

Pretancujeme skrz nich.“

Kradnúc si chvíľ blažených.

  

Ťažoba, krehkosť

spútaným strachom

sa vydáva za mračnom.

Niet pôvabu, čo ukrýva

v bozku každom,

uniká mu zavčas zadom.

  

„Ja v tebe,

ty vo mne.

Hýbeme sa navzájom

proti sebe,“

pripomína si v podnájom

za čím sa vedie,

za akým krvavým snom.

  

•••

  

Vidím pravdu,

čo drieme v nás,

avšak poľavíme

v osud váš.

Slzami slanými vedieme

životy vedmy z nás.

  

Každodenný mrav

strpčuje život opojných kráv.

Vo svete živelnom

nájdi cestu von oknom

a za tmy i svitu

oddaj sa jemu.

  

Tmavou tekutinou

sprav mu po chrbtici čiaru,

zlíž však, čo zasiala si

v lone medzi svojimi

krivými nohami.

  

Putuj, plávaj

svetom čírym

a ruku v päsť zvieraj

každým momentom besným.

  

Svetom nedostaneš sa von

zo skuliny svojej duše,

v tom ti však pomôže on,

cestu si rád vyhryzie

a pretrhne

akékoľvek puto snom.

  

Inakosť,

nedrieme v nej sila.

Prázdnota,

čo tuhá je na kosť.

Voľ dobre nasledovné slová,

ak ďalej chceš pokračovať,

veľmi rád zabijem ťa.

  

•••

  

Museli sa stratiť,

aby sa dokázali nájsť.

Hľadajúc nie len vášeň,

ale i pustý raj,

čo obliehal ich kraj.

  

Ľahko, ľahko,

vrúcne i hladko

vlnili panvami zakrátko,

proti sebe narážajúc

plným dúškom.

  

Ach, áno,

vezmi si ma

a ponor moju hlavu medzi svoje stehná.

Utop ma

– ach, tá tvoja koža hebká.

Vplávam do teba

a dych vpustím do tela.

  

Nechaj sa viesť

túžbami krásnymi,

čo krvou zapečatenými

v lone sa deň za dňom

budú besne rodiť.

  

Zviera v tebe ticho drieme,

vpusti ho na svet,

rozkroč stehná

a poddaj sa mu hneď.

  

Umieraj s ľahkou mysľou,

ktorú pomaly opúšťa

i s dcérou malou.

Deti svoje ponechaj si

a nediv sa mi,

keď sa naše mlieko zmiesi.

  

Krv nám preteká medzi prstami,

až zvierame hladne svoje orgány.

Tými sme sa stali,

tými beštiami,

keď nás snažiacich vyhnali

na púť nekonečnými pláňami.

  

•••

  

To, čo naozaj potrebuje,

nájde vo mne.

Blázna s dvomi guľatými

a vášňami plnými.

Krv ním prechádza

odhora až dole,

zatiaľ čo ona zakláňa sa

a bozkáva ho prosebne.

  

Môj ty bože,

to sú pery nežné,

ktorými ho oblažuje

a nechtami vyrýva

na chrbte jazvy dlhé.

  

Neprestávaj, kráska,

tvoja beštia už dosahuje

nádejných kvalít muža.

Zvierame sa v kazajkách

a vyžívame v hrách.

  

Vypi pohár tmavého

železa hustého,

červeň nie len v lícach

vyníma sa hlavne na poloviciach.

  

Šialenými i pôvabnými

dotykmi drsnými

ma vábi viac a viac,

pričom ostrou čepeľou,

neúprosne dráždi.

  

Pramienky tenké,

lásky i nenávisti plné

a slová plané,

čo šepká mi do ucha.

Horúca tekutina

steká dole až do lona,

zanechávajúc jemné

pamiatky na vraha

i milenca.

  

•••

  

I ty, drahá moja,

čo ti vlasy

vejú spod závoja,

nenávidíš ma asi,

ty suka nebeská.

  

Telo božské,

čo ma mätie

a zmyslov zbavuje.

Návrhy temné

prichádzajú nám na mysle.

  

Miesto vody víno,

krv a mlieko

– z toho nech pozostáva

len a len to malé telo.

Vypusti zo seba

prekliate dieťa,

diabla malého.

  

Ach, áno, som...

som tým bláznom

hlúpym i slepým.

A visiacim životom

na vlásku tenkom,

kochám sa opojným

krvavým pohárom.

  

Nemá to konca

– vášeň, túžba,

jediné, po čom

dychčím s vlastným otcom.

I ty matka

rozkroč nohy,

priveď nám mračná.

Oplakať mohli by

lásky i milosti plné

mŕtve telá.

  

•••

  

Šepká za uchom

krásny to hlas

prichádzajúci s ničivým,

pôvabným morom.

  

Vraví mi pokojne,

ako by ma povoľne

nalákal náhle

v peklo horúce.

  

Chaoticky mi myseľ šuká,

tá chrapľavá suka,

a žena žene

slintá v lone

na samotnom vrchole

– na pahorku Venuše.

  

Ani životu, ani smrti

nebojí sa pozrieť do očí.

Sama vstupuje do hrobky,

potkýnajúc sa o nohy.

A šepká ďalej

po kráse kyslej.

  

Nevesta smrti

ma vydáva

na cestu slasti

a bozkáva

mi stuhnuté kosti.

  

Večná tma,

čo pohlcuje nie len mňa,

necháva v nej

tŕpnuť ma.

Tak vína mi nalej

a z krvi vzbuď sa.

  

•••

  

Nocou som či nie,

tápam,

neoblomne klame.

Temno s tmou si rúčky

podávajú za nezhody

a krvou spečatené

budú deti hlúpe.

  

Krása, neha,

vyníma sa vloha,

čo aktéra

považuje za vraha.

  

Slasť, chuť,

tak na moje

údy poď,

dieťa sladké,

čo vstávalo

i sa zrodilo

sotva narodené.

  

Pokoj, pokoj,

obleč si kroj

vyšívaný a biely,

na posteľ však biedny.

Zvierame sa v ňom

až pokým nepríde

srdcervúci zlom.

  

Aké to je zvláštne

a či v láske

láskou prehnité.

Smiech, tichý smiech

zarýva sa do lebky

a považuje za hriech,

aký som naivný.

  

•••

  

Všetky smery,

čo určené sú nami.

Len bláznom vadia

veľké pysky.

  

Pomaly, pomaličky

dotýkaj sa nehy

i večnej krásy.

Snívaj, len zaspávaj

so zatvorenými očami

a pyšne sa odovzdaj

môjmu malému kráľovi.

  

Štyridsať výkrikov

vzkriesením sú i mŕtvicou,

tak mladý

a bezbožný,

pán môj drahý.

  

My sme tí,

čo oddali sa vášni,

nezriekli sa slasti

ani krvi,

nie to ešte smrti.

  

Zatiaľ čo ona besne

nohy rozdeľuje

a celého ho vtiahne,

krvi sa v nej nedoreže.

  

My sme tí,

ktorí plávajú veľkou ríšou

a ovládajú sa beštiami

z bezsenných snov.

  

Tak prosím,

privri viečka,

je to len prudká riečka,

ktorá vtiahne ťa

a polapí do drápov svojich.

  

Ešte posledný

príraz tvrdý i horký

a oči prevracia

za obrovskej slasti.

Odovzdáva telo

– svoje i to malé prekliate.

A po chvíli zmysly rozostrujú,

vášeň i bolesť poznajú.

A potom, áno...

prišlo zväzujúce ráno.