OK

Při poskytování služeb nám pomáhají soubory cookie. Používáním našich služeb vyjadřujete souhlas s naším používáním souborů cookie. Více informací

 

Příspěvek č. 72

R 1968 Helena

  

Helena nerada strácala čas. Svoje dni si starostlivo plánovala, činnosti zostavovala podľa naučeného rebríčka priorít a nikdy sa pritom neriadila prchavými emóciami alebo telesnou únavou. Jedine hodinkami.

Prvou rannou zastávkou boli vždy vyšúchané dlaždice pod umývadlom. Nasledoval výlet do skrine, do špajze, a do mäsiarstva. Len čo igelitku vystlala štipľavou klobásou, putovala na kus reči do Jednoty. Tam, naopak, predstierala záujem o kus bravčovej krkovičky, aby si ju predavačky nedoberali, že nadŕža konkurencii. Nakoniec však na pás vykladala zásobu strukovín, zeleniny, a manželových obľúbených jogurtov.

Občas sa jej rutina ocitla v ohrození. Keď sa vznietila pokladňa, lebo si nová predavačka nedokázala spomenúť na kód pre rožky. Alebo keď sa pred obchodom rozutekali nákupné vozíky a zabarikádovali zákazníkov za automatickými dverami. Vždy však dbala aspoň na desať minútovú rezervu. Tú si strážila na jediný rozmar rána.

***

Najpraktickejšou cestou z obchodu by bola pre Helenu tá cez Javorníkovu ulicu, s prudkou otáčkou doľava a prechodom cez žiarivo-bielu zebru. Oku by zasa najväčšmi ulahodila prechádzka popri južnej hrádzi, za ktorou susedia venčili svoje štvornohé stáda. Helena však ráno za ránom kráčala po zanedbanej, zarastenej cestičke, vedúcej k vlakovej stanici.

V staničnej aule jej ihneď kýval predavač z trafiky: „Čo dnes varíte, pani zlatá?“

Či boli jej odpoveďou nakladané zemiaky alebo dukátové buchtičky, muž si vždy slastne povzdychol, potiahol z cigarety, a utrúsil: „To ja rád. To ja môžem.“

Dnes ju odchytila aj upratovačka Evka, ktorá sa práve poberala z nočnej zmeny. Nakukla do Heleninej igelitky a sprisahanecky sa k nej naklonila: „Paradajky majú lepšie v Lídli. Šťavnatejšie.“

Helena sa nenechala rozptýliť a pokračovala schodmi k prvému nástupišťu. Budík ju počas týždňa zobúdzal o šiestej. Z nákupov odchádzala najneskôr o sedem päť. O štvrť na osem sledovala, ako sa rýchlik č. 864 vzďaľuje zo staničnej platformy a uháňa k Bratislave. O desať minút neskôr už otvárala dvere do bytu.

***

Na Záhorí sa počas maturitnej skúšky z matematiky vyparila žiačka do vzduchu. Mohlo ísť o stres alebo o zlé rodinné vzťahy, polemizoval moderátor. Rodičia vyjadrenie neposkytli. Strih predstavil hovorkyňu ministerstva školstva, ale jej hlas prehlušilo telefónne zvonenie. Sprevádzal ho aj matkin výkrik, ktorý rozvibroval i výťahovú šachtu: „Telefón, Helenka!“

Helena si chytro utrela ruky do zástery, stlmila plameň pod hrncom, a uháňala do obývačky. Matka na ňu už gánila zo zrkadla, ktoré si strategicky postavila pred svoje kožené kreslo: presne v takom uhle, aby mohla pozorovať televízor, ale i dianie na chodbe.

„Mami, doma si?“ pozdravil ju zachrípnutý dievčenský hlas.

„Ajaj, zasa si prechladnutá?“ pýtala sa Helena. Odpoveďou jej bolo iba strohé zakašlanie.  

„Prepáč, dnes to nestíhame,“ pokračovalo dievča na druhej strane telefónnej linky. Helena si opätovne pošúchala pravú ruku o ľanovú zásteru, snažiac sa zbaviť paradajkovej šťavy na zápästí. „Karina musí byť v práci do jednej, potom už budú samé zápchy.“

„Však prídete na večeru. Ani otec nie je doma, ktoviekedy príde,“ pokúsila sa Helena. Dívala sa, ako sa paradajkové semienko kotúľa po krivke jej stehna.

„To sa potom môžeme hneď aj vracať. Radšej to odložme.“

Keď Helena po ďalšej minúte zložila slúchadlo (nebola to chrípka, iba tretia bé neposlúchala, a v Mníchove boli tiež tento týždeň tridsiatky, plánoval sa ďalší protest) zo zrkadla ju prepichol matkin pohľad: „Nejaké dievča zmizlo zo školy, počula si? Akurát mala ústnu skúšku.“

Helena prikývla a vrátila sa do predklonu nad bublajúcou omáčkou. Ochutnala ju, prikývla, odložila varešku. Najskôr matku nakŕmila liekmi, potom sa do nej pokúsila natlačiť aj pár lyžičiek klobásového leča. Matka však tretie sústo vypľula tak, že sa paradajky rozfŕkli po Heleninej hrudi.

„Kyslé je to, Zuzanka. Veľmi kyslé.“

***

Helena o tom ráne nikomu nepovedala. Nikto sa však ani nepýtal.

Nezobudila sa v ten deň na budík, ale na výkriky spod kuchynského okna. Partia robotníkov, v neónových montérkach, sa snažila naštartovať pílu. Hoci bolo krátko po svitaní, cez záclony už do bytu prchal horúci vzduch. Len čo sa píla zaborila do kmeňa čerešňového stromu, ktorý rástol vo dvore, Helena zabuchla okno. Vzala igelitku, kľúče, peňaženku, a porušila svoju rutinu: zamierila do mäsiarstva okľukou, od zadného vchodu.

***

O týždeň neskôr sa rodina zmiznutej školáčky zúčastnila rozlúčkovej ceremónie v gymnaziálnej telocvični. Navštívili aj triedu, v ktorej sa s nimi rozlúčilo samo dievča: Vietovým vzorcom, žltou kriedou, na olúpanej tabuli. V rovnaký čas sa Helenina vlastná rodina, za šumu z televízora, lúčila s ďalším dňom.

„Aspoň vedia, kedy sa to stalo,“ utrúsila Helenina matka a každé slovo zdôrazňovala chrúmaním slnečnicových semienok. „Keď zmizla moja kamarátka Anička, nikto si to vyše týždňa nevšimol.“

Helenin manžel súhlasnej zahmkal. Hrbil sa v rohu miestnosti a sústredil sa na ťukanie do klávesnice: „Ako sa píše ozývať? S mäkkým i?“

„S tvrdým,“ odsekla Helena. Sama sa mračila na čiernu niť, ktorá sa jej už tretí raz vyvliekla z uzla pri našívaní gombíku. Vzdychla, preložila manželove nohavice na operadlo stoličky, a začala zbierať prázdne taniere zo stolíku pred gaučom.

„Veru sa mi zíva,“ povedala matka, hoci ústa mala naďalej stisnuté do prísnej krivky. „Helenka, mohla by si...?“

Helena úslužne riady položila a vzala matku za ruky. Vyviedla ju, slimačím tempom, najskôr na záchod, potom na pohár vody, poutierať ju vo vani vlhčeným uterákom, a opäť na záchod. S námahou ju uložila do perín v Zuzaninej detskej izbe, zatiaľ čo jej svaly kričali o pomoc.

Na posteľ dopadalo svetlo z predizby a Helena sa pousmiala pri pohľade na ružové povlečenie. Bábiky už dávno rozdala, na stenách bol nový náter bielej, a v kútoch sa hromadilo všetko, čo sa nezmestilo do pivnice. Ale vyblednuté ružové srdiečka jej ostali.

„Konečne si tu,“ zastavil ju pri odchode matkin hlas. Jej silueta sa v prítmí prevalila na ľavý bok a Helena sa zamračila. Bolo to viac pohybu, než u jej badala za celý deň. Tvár jej však pookriala, keď si všimla matkin spokojný úsmev. „Prečo chodíš domov tak neskoro? Susedky nás budú ohovárať, Ferko.“

Helenu pred reakciou zachránil cingot kľúčov. Vo vchodových dverách stál chudý chlapec, oči vypúlené prekvapením, skryté pod sivou kapucňou.

„Ešte nespíte?“

Jej syn – Robert – nechal dvere pootvorené. Potiahol za ramienko poloprázdneho batohu, prsty v zvláštnom kŕči, a Helena si všimla, ako mu zružoveli uši.

„Akurát som uložila babku.“

Sama dvere zavrela, natiahla sa za synovou hlavou a zložila mu kapucňu. „Stalo sa niečo?“

Robert pokrútil hlavou, vtisol jej na líce letmý bozk a prešmykol sa do kuchyne. Tmavú miestnosť zaliala žiara z chladničky. Robo sa do nej zadíval, vytiahol salám, syr, a sklenú nádobu s kyslými uhorkami. Dve kolieska debrecínskej si strčil priamo do úst, a, spokojný s lupom na stole, natiahol sa aj po rožkoch v chlebníku. Helena mu ich jemne vytrhla.

„Robko, počkaj. Zohrejem ti radšej obed, robila som perkelt.“

Nečakala na súhlas a kým sa ozvalo pípnutie mikrovlnky, Robert už sedel vzpriamený, s vidličkou v ruke. Len čo mu naliala za pohár koly, Helena začala baliť výslužku do ruksaku. Najskôr salám, potom syr, slušný prídel paprík a paradajok, a všetky rožky, čo jej vystali z rána. Usmiala sa. Už plánovala, že ich priloží k rastúcej kope v špajzke, ktorú šetrila na strúhanku.

„Hm,“ vyrušil ju Robert a jeho vidlička prudko zacinkala o tanier. Vstal, aby sa obslúžil soľou a korením, potom v ústach prekotúľal sústo kuraciny a ledabolo sa zamračil. Helena cítila, ako sa jej úsmev stáča, v hanebnom, morbídnom pocite zadosťučinenia.

„Dala si do omáčky ocot?“

Pokrútila hlavou. „Spravím ti vajíčka?“

Robert ale napriek grimase pokračoval v hltaní, akoby ním hasil plameň v žalúdku. Helena sa teda oprela o kuchynskú linku a dovolila si ukradnúť ďalšiu sekundu, to najdrobnejšie sebectvo. Predstavila si, že nie je noc, ale poludnie. Že ju nebolia kríže, ale iba oči, ktoré si práve zvykajú na nové dioptrie. A že jej najmladší syn do seba hádže obed po namáhavej písomke z prírodovedy, a nie kvôli ťažkopádnosti vlastného života.

Pred spaním umyla všetok riad. Opätovne sa odpotácala s matkou na záchod a po ceste stíšila zvuk televízoru. Priala si, aby aj manželovo chrápanie fungovalo na diaľkový ovládač, ale predsa ho prikryla dekou. Sama sa zavinula na posteli do plachty, ktorá ju už v júni pálila, a ruky si zložila pod líce, na ktorom ju zasa pálil synov bozk na rozlúčku.

***

V pondelok ráno panovala na vlakovej stanici väčšia vrava, než bolo Helene po chuti. Rýchlik č. 858 z Humenného sa odpojil od hlavnej trate, a s vyše stovkou pasažierov uháňal po tráve až k maďarským hraniciam. Kvôli nadšenému štebotaniu si Helena na platformovej lavičke dopriala iba dve minúty: o polovicu menej, než zvyčajne.

Pred dvanástou jej zavolal manžel, oznamujúc, že kvôli splašenému rýchliku bude v robote až do večera. Kúpi si vraj bagetu, od hladu neumrie. Len čo sa hovor skončil, Helena prikryla čerstvé buchty handrou a postavila ich k oknu, nech sa schladia na beztak horúcom vzduchu. Potom poputujú priamo do preplnenej mrazničky.

Z otvoreného okna k nej prenikla vôňa čerstvého asfaltu, ktorý pokladali v susednej ulici. Nechala sa ovládnuť rozmarom, iba na minútku, a posadila sa k obloku. Vdychovala ťažkú vôňu, najskôr nosom, potom ústami.

K okenici sa zvonka skláňal konár čerešňového stromu, ktorý tento rok nezakvitol. Ak by vystrčila ruku, dokázala by sa dotknúť jeho vysušených listov, ale Helena sa bála toho, čo by pod prstami ucítila. Občas v noci uspávala matku a kontrolovala jej pritom tep, priložením palca k zápästiu. Robila tak s gučou v hrdle, ktorá ale neustúpila, ani keď ucítila stabilný tlkot srdca. Podobný pocit ju premkol, aj keď sledovala, ako sa konár kolíše v teplom vetre.

Buchty sa stále chladili, ale Helena už musela upratať obývačku. Potom vyprať všetky matkine pyžamá a nakŕmiť ju prvým obedovým chodom: tuctom oválnych, alebo okrúhlych, alebo pol-mesiacovitých tabletiek. Tvarohové buchty, aspoň dve, roztrhať vidličkou na kusy, zaliať mliekom, a vtlačiť do matkinho hrdla. Čakať, ako ich tá vypľuje na vlastné tričko a zvrieskne, roztrasená: „Ferko, pomóc! Zase je tu tá žena.“

Keď matku prezliekla, v televízore oznámili, že sa vlak nechal odviesť späť na koľajnice. O zmiznutej stredoškoláčke už prestali informovať.

Helena si spravila kávu, usadila sa k oknu s tanierom buchtových franforcov, a potlačila dáviaci reflex, keď na jazyku pocítila horkosť čerstvého citrónu.

***

Prvý augustový deň mala Helena vždy rada. Pred tridsiatimi-dvoma rokmi ho strávila v nemocnici. Telo sa jej vtedy, takto o jedenástej, zhýbalo v kŕčoch, ktoré sprevádzajú tú bolesť, kedy sa vaša životná trajektória neodvratne štiepi na dva prúdy.

Neskôr k prvej odbočke pribudli ďalšie dve, a zo silného toku ostala slabšia, pulzujúca žila. Občas mala pocit, že funguje symbioticky s jednotlivými cícerkami. Že nimi prúdi rovnaká, horúca, nezastaviteľná energia. Dnes ale čoraz častejšie pozerala na vysychajúcu čerešňu a premýšľala, ako sú asi na tom jej korene.

„Všetko najlepšie!“ zaburácal odrazu manželov hlas a Helena utekala do obývačky, ruky špinavé od múky. Sklonila sa nad monitor (zaprášený, taký zaprášený!) a usmiala sa na rozmazané tváre na obrazovke.

„Všetko najlepšie, Ferko!“ opakovala po manželovi, kontrolujúc synov výzor. Vlasy trochu preriedené, jazva na líci, od splašenej sýkorky, zahojená, a ani pochudnuto nevyzeral. Na kolenách mu sedela vnučka Klára, ponášajúca sa na anjelov z vianočných rozprávok.

Syn sa zasmial, poďakoval. Klára začala menovať všetky zvieratá, ktoré zdobili jej žiacku knižku. Manžel sa opäť odklonil smerom k televízoru, kde práve komentovali premiérove predvolebné excesy.

„Kedy asi prídete? Už som dala kura do trúby,“ povedala Helena, a bedrom odstrčila muža zo stoličky. Kým on si, hundrajúc, presadol priamo pred televíznu obrazovku, Helena sa vzpriamila nad (zaprášenou) klávesnicou.

„Mami, akurát preto volám,“ Ferko ani poriadne nezačal a Helena pocítila fantómovú bolesť v kmeni čerešne. „Nevadí, ak to odložíme?“

„Ale no, veď sme dohodnutí. Aj Zuzka je na ceste. Aj Robo –„

„Prekvapenie!“ za Ferovým plecom sa zhmotnila jej dcéra, úsmev len machuľou nad blúzkou farby paradajok.

Hovor síce ešte päť minút pokračoval, ale pre Helenu sa už ponášal na divadlo. Sledovala, z diaľky, ako Zuzka začala zapletať vnučkine vlasy do vrkoča a vravela: „Do Bratislavy to máme bližšie, tak sme mu prišli na otočku zablahoželať.“ Ako sa na okraji obrazovky mihla jej nevesta a poslala jej zdvorilostné mávnutie. Ako Klárka utiekla, zlákaná mamou na tortu – mangovú. A pri Zuzkinom pleci sa bleskovo zjavila Barbora, tiež hanblivo zakývala, ale celkom smelo omotala ruku okolo dcérinho drieku. Predstavenie vrcholilo varovaním; zlý signál rozmazal postavy na šedé bloky farby.

Napokon ju zo stoličky vysotil až manžel. Premiér ostane vraj premiérom, a dôležitejšia bola opäť počítačová hra.

„Ferko, choď kúpiť darček pre malého. Dnes má narodeniny,“ povedala Helenina matka, adresujúc prázdne miesto na gauči.

„Netreba. Oslava nebude.“

***

V kuchyni Helena presypala múku späť do drevenej nádoby, z čokolády si ulomila za tri kocky, ale odhryzla iba kúštik. Všetku ju aj tak hodila do koša.

„Ahojte! Už sú tu?“ strhla sa pri zvolaní z predizby. Robert ju vyrušil, akurát keď sa rozhodovala, či za čokoládou pošle aj obložené chlebíčky.

„Kúpil som pagáče,“ oznámil matke dôležito a položil na linku papierové vrecko s oranžovým logom. Jeho vôňa Helene pripomenula nemocnicu. V kĺboch cítila bolesť spred tridsiatich rokov.

Robertov úsmev trochu potemnel, prestúpil z nohy na nohu: „Už som ich zopár zjedol. Nestihol som raňajkovať.“

Helena sa striasla, pozrela na syna (pokrčená košeľa, fľak na pravom kolene, neoholené strnisko) a pagáče starostlivo naaranžovala na zdobený tanierik. Ten položila doprostred stola, medzi misy s ovocím, čipsami, praclíkmi, džemovými perníkmi v tvare sŕdc, a krémešmi z cukrárne, kvôli ktorým si privstala o dvadsať minút.

„Poďte si pripiť!“ zakričala, a utrela si kropaje potu do zástery. Ešte večer sa ich snažila usušiť nad sporákom.

***

Keďže Helena nerada strácala čas, ráno ju už pri dverách čakala igelitka s peňaženkou. Zviezla sa výťahom, skontrolovala schránku, a odtrhla jeden svetlo-ružový čerešňový kvet, zastrčiac si ho za ucho. Dnes bolo sviežo. Zamierila k mäsiarstvu.

Asfalt vo vedľajšej ulici stále nestvrdol a tak bol chodník lemovaný výstražnými kužeľmi a červenou páskou. Pri výklade ju oštekal pes, priviazaný o stojan na bicykle, ale ona si ho nevšímala. Prešla aj popri Jednote. Tu sa iba ledabolo usmiala, keď si všimla kovovú ohradu, postavenú na spacifikovanie vozíkov.

V staničnej aule bolo ticho, iba mechanický hlas z reproduktorov oznamoval, že rýchlik č. 256 do Trenčína má desať-minútové meškanie.

Pani pri okienku si ju pochybovačne premerala, ale podsunula jej lístky spoza skla. Helena ich strčila hlboko do vrecka kabátu.

Na lavičke ich vytiahla, lepšie skontrolovala, pevne zovrela. Keď sa aj k jej koľaji konečne dokotúľal vlak, podala lístok staršiemu synovi, a zvyšné deti schytila za dlane. „Bež vopred, Ferko. Nájdi voľné kupé, prosím ťa.“

Vo vlaku prenechala okienko deťom, sama sa usadila až k uličke. Z vlasov sňala čerešňový kvet a položila si ho na stehná. Pohodlne sa zanorila do čalúneného operadla a cez okienko sledovala, ako sa na vedľajšej koľaji zjavilo EC-čko a ako sa hŕba pasažierov snaží pri nastupovaní predbehnúť čas.

Uškrnula sa, samoľúbo, s pôžitkom, tak, ako to človek dokáže iba po dlhom odopieraní. Ona síce čas nerada strácala, ale nerobila si pritom ilúzie. Vedela, že on ju sám raz dobehne.