OK

Při poskytování služeb nám pomáhají soubory cookie. Používáním našich služeb vyjadřujete souhlas s naším používáním souborů cookie. Více informací

 

Příspěvek č. 76

Zbohom

  

Stála na vrcholku kopca, nie tak ďaleko za mestom, v ktorom kedysi žila. Obloha žiarila všetkými farbami a tvarmi. Bolo to nádherné. Zhlboka sa nadýchla, chladný mrazivý vzduch ju škriabal v pľúcach, no na tvári jej hral slabý úsmev. Bola spokojná. Bola presne tam, kam odjakživa patrila. Toto mesto bolo pre ňu ako kúsok puzzle, ktorý bol dlho stratený, niekde vzadu za pohovkou alebo zabudnutý pod starým kobercom. Nebola úplná. Celé tie roky nebola úplná. Mala dieru, priamo vo svojom srdci. Hnisala a hnisala, každým dňom, každým ďalším kilometrom čo bola ďalej. Vedela to ale aj tak sa nevrátila. Plávala v oceáne nepoznaného a kŕmila svojho démona túžby spoznať mestá, krajiny, svet. Až doteraz.

Vnímala to tu všetko ako keby tu bola prvýkrát. Všetky tie stromy okolo, machom obrastenú cestičku až dolu do mesta. Ten obrovský kameň priamo na vrchole kopca, kde vtedy popíjali víno a smiali sa životu do očí. Tie svetlá. Tie teplé svetlá domovov, ktoré žiarili do noci a vzbudzovali v nej pocit pokoja. Pripomínali jej cintorín. Ten najväčší cintorín na svete. Všetky tie dozlatista sfarbené šmuhy a tma okolo. Vtedy ju to napadlo prvýkrát. Nevedela prečo, znelo to morbídne a smutne. Tak depresívne. A na tom večeri nebolo nič melancholické, nie tak ako dneska. Dnes by to k jej nálade pasovalo. Bola tak smutne šťastná, že je tu. Nič sa tu nezmenilo. Akoby sa znova ocitla späť v tom dni. Cítila to isté vzrušenie. Kameň, ktorého sa slabo dotýkala bol rovnako studený. Aj vtedy jej tak pripadal. Alebo že by bol teplý? Bol koniec leta, možno si to už nepamätá... Bolo to dávno. V inom živote, zdá sa jej.

Všetko to bolo teraz zahalené pod rúškom bieleho tajomstva. Zdalo sa jej to ako ľadové kráľovstvo. Kráľovstvo z ľadu a ona stojí na vrcholku zasneženého kopca a kochá sa tou nádherou. Snehové kráľovstvo a ona je dlho stratená kráľovná.

Sneh jej roztržito, takmer bojazlivo dopadal na tvár. No akonáhle sa biela vločka dotkla jej červených rozpálených líc, roztopila sa v rozžhavenom ohni túžby. Túžby, ktorú nemohla zahasiť. Nevedela ako. Ovládala ju ako bábku na špagátiku, mala pocit, že presne kvôli nej tu je. Presne kvôli nej sa sem vrátila. Do tohto mesta, na tento kopec. Za ním.

Stála nehybne, v diaľke počula rachot vybuchujúcich petárd a očami sledovala žiariace iskričky z neutíchajúceho ohňostroja. Fascinoval ju tento čas v roku, kedy je koniec začiatok a začiatok koncom. Teraz sa tým cítila prepojená akosi viac. Vedela totiž, že toto je jej začiatok konca. Znova sa zhlboka nadýchla, srdce v hrudi jej splašene bilo od nedočkavosti. Alebo od strachu. Bola preč tak dlho, nebola si istá, či ju spozná. Ani či sa vôbec objaví.

„Ružové nepijem, raz som to trochu prehnala a stále mám pred očami ako mi vtedy bolo zle,“ vravela to s hranou nechuťou v tvári ale oči jej žiarili smiechom. Rukou sa načahovala za fľašou, ktorú popíjali. Chvíľu zamyslene skenovala očami etiketu. Rukou sa podopierala, sedeli na veľkom kameni hore na kopci. Nad mestom, v ktorom býval, priamo nad jeho záhradou. Úsmev na perách sa jej držal ako sladký med, neopúšťal ju ani keď sa studenou fľašou dotkla pier a pomaličky sa napila.

„Tie schody pred klubom to vtedy riadne schytali...“ blonďavý chlapec ju pobavene počúval, páčila sa mu. Rozprávala tak ľahko, ako keby sa poznali večnosť. Pritom to bol len mesiac odkedy ich zoznámili a dnes, dnes sa spolu prvýkrát rozprávali sami.

„Takže chápeš, ružové odvtedy nepijem.“ Dokončila.

Pozerala sa naňho svojimi veľkými orieškovými očami, kútikmi úst jej pobavene trhalo. Pozeral na ňu vtedy tak udivene, so širokým úsmevom a s iskrami v očiach. Až keď už nemohla udržať smiech, to pochopil. V ruke držala fľašu. Fľašu ružového vína... A jeho zvonivý smiech sprevádzal ten jej až do útrob lesa.

Očami zablúdila k tomu kameňu a takmer cítila chuť ružového. Nepila ho, no prisahala by, že v ten večer ani nechutilo ako ružové. Akoby to bol ten najchutnejší sirup a sladkosť každej kvapky jej ostávala na jazyku tak ako jeho dotyky na každom kúsku jej kože. Aj teraz, tak dávno, cítila ako ju pália.

Videla ho ako tam sedí, tak mladý a krásny. Bezstarostne sa usmieval na oblohu, nohami húpal do rytmu známej pesničky, ktorá hrala z jeho mobilu. Nespomínala si aká to bola. No jeho videla pred sebou akoby tam naozaj bol. A ona vedľa neho, akoby tam patrila. K nemu. Akoby boli pre seba stvorení, videla, ako tam vtedy sedeli. Ten obraz jej stiahol srdce a do očí sa jej nahrnuli teplé slzy. Boli dokonalí.

Jemne sa dotkli ako si tak podávali fľašu. Cítila ako ňou prešla vlna vzrušenia, takmer akoby strčila prsty do zásuvky. Tento malý, nevýznamný dotyk jej roztriasol celé telo. Nesmelo zdvihla pohľad a ich oči sa stretli. Jeho krásne modrozelené oči jemne vplávali do tých orieškovohnedých, ktoré tvorili na jej tvári dva veľké žiarivé drahokamy. Boli teraz tak blízko, že aj teplý letný vzduch mal problém predrať sa cez medzeru medzi týmito dvoma dušami. Stačil by krôčik, malé postrčenie a ich pery by sa dotkli a plameň v ich srdciach by sa rozsvietil a už nikdy by nezhasol. No ešte nebol ich čas...

Spomienky jej v hlave vírili jedna cez druhú. Prežívala ten večer úplne odznova. Akoby bola v kine, pohodlne opretá vo veľkom kresle a na plátne pred ňou bežal jej životný film, ich začiatok, moment, ktorý navždy zmenil životy dvoch ľudí. Chvíľa, ktorá sa dievčaťu stala osudnou. Všetky tieto obrazy jej chladný decembrový vzduch rozvíril a hnedovlasé dievča sa cítilo akoby malo onedlho omdlieť. Bolo toho na ňu priveľa.  Jeho smiech jej zvonil v ušiach, jeho pohľad ju pálil na pokožke takmer akoby nemala nič iné oblečené, cítila jeho dych vzadu na svojom krku. Celé telo sa jej triaslo. V kolenách jej trhalo, mala pocit, že onedlho sa jej podlomia a ona sa celou svojou váhou zloží do mäkkej snehovej periny. Bolo by to dramatické. Ako vo filme.

Práve keď bolesť v jej srdci pripomínala tisíc bodajúcich nožov a obrazy z minulosti jej zahmlievali videnie, ucítila ho. Ten parfum by spoznala kdekoľvek. Príjemne ju šteklil v nose a pocit úzkosti ju náhle opustil. Všetko videla jasne ako by snáď v sekunde vytriezvela po noci plnej alkoholu. A potom ho uvidela. Ráznym krokom sa k nej blížil a ona už z tejto vzdialenosti mohla vidieť jeho široký úsmev. Oh ako ten úsmev milovala. Miluje.

Čas teraz plynul akosi pomalšie, nemohla sa dočkať až urobí posledný krok a bude tu. Na dotyk od nej. Od jeho dávnej lásky, od ženy, ktorú kedysi tak strašne miloval. Celá sa chvela. Prišiel. Spomenul si.

Nervózne blúdila očami raz naňho, raz na topánky, ktoré boli pokryté hrubou vrstvou snehu. Bála sa, že ich stretnutie sa ponesie na vlne trápna. No on prišiel, s takou ľahkosťou a úsmevom ukazujúcim jeho chutné jamky na lícach. Objali sa akoby medzi posledným stretnutím neprešli ani dni, nie to roky. Privinul si ju pod svoje veľké paže a ona cítila, že sa konečne môže voľne nadýchnuť. Aj jej telo spoznalo známy dotyk a po chvení nebolo ani chýru. Celá sa upokojila, nechala samú seba pohltiť hrejivým pocitom, ktorý sa jej zo srdca vylieval do celého tela odkedy sa jej dotkol. A po zime akoby nebolo ani pamiatky, mala pocit, že sa pod ňou topí sneh a z oblohy už nepadajú studené chuchvalce ale prisahala by, že ak by to bolo možné, teraz by sa nad nimi roztrhla perina plná červených lupeňov. Zachytávali by sa v jej neskrotných kučeravých vlasoch a ona by vyzerala ako víla. A on by miloval pohľad na ňu.

„Prišiel si,“ vydýchla do chlapcovej hrude. Úsmev jej samovoľne zdobil tvár a ona tak vyzerala ešte krajšie s červenými lícami a veľkými lesklými očami.

„Spomenul si si...“ zašepkala skoro neveriacky, keď ich objatie povolilo a oni sa teraz pozerali jeden druhému do očí. Ešte stále sa usmieval a v jeho očiach sa zrkadlila neha ako tak pozeral na dievča pred sebou. Videl ju stále tak isto mladú a plnú života, ako vtedy pred rokmi. Ale bola krajšia. Zdala sa mu krajšia. Jej vlasy boli dlhšie a kučeravejšie ako si pamätal. Pár vrások jej zdobilo kútiky úst, bola šťastná, cítil to z nej. Stála pred ním taká vyrovnaná a sebaistá. Už to nebolo to nesmelé, oplašené dievčatko. Pozeral sa do očí žene a jeho srdce mierne podskočilo. Cítil stále väčší a väčší tlak na hrudi akoby bol pod vodou a nemohol vyplávať na povrch. Iba padal a padal, hlbšie a nedostatok kyslíka mu zvieral hrudník. Chcel sa nadýchnuť, no nebol toho schopný. A keď sa naňho usmiala a jej oči na malý moment zažiarili presne tak ako kedysi, počul, ako sa jeho srdce zlomilo.

„Samozrejme,“ odpovedal jej a naprázdno prehltol. „Nikdy by som nezabudol.“ Vnímal ju všetkými zmyslami, nemohol uveriť, že je naozaj tu. Nikdy na ňu neprestal myslieť. Nikdy ju neprestal ľúbiť. Vždy to vedel ale ich rozchod nikdy neoľutoval. Až do dneška. Až do tohto momentu. Ľúbil ju a ona nebola po jeho boku. Stála pred ním a bola šťastná.

„Vieš, že to tak bude najlepšie.“

„Najlepšie pre koho? Pre teba či pre mňa? Ako mám, sakra, pokračovať v živote bez teba?! A čo všetky naše plány a sny?!“ Frustrovane si prehrabla vlasy a tie boli teraz ešte viac strapaté ako zvyčajne. Chápal ju, tiež ho to bolelo.

„Nebola by si šťastná,“ nemohol sa jej pozrieť do očí, srdce mu pukalo každou jej vyronenou slzou viac a viac.

„Ako to ty, prosím ťa, môžeš vedieť?“ zachrapčala.

„Nikto by nebol šťastný vo vzťahu s niekým, kto ho už neľúbi...“ A vedel, že v ten moment jej zlomil srdce.

Klamal. Ľúbil ju a bol si istý, že ona to vedela, že jeho lož prekukla. No aj tak prestala bojovať. Nechala ho utopiť sa v jeho vlastnej zbabelosti. Nechala ho žiť si život, ktorý si vybral, o ktorom si myslel, že bude jednoduchší bez nej po jeho boku. Teraz si želal aby to nikdy neurobila.

„Už si určite vyštudovaný.“ Poznamenala potichu a otočila sa mu chrbtom sledujúc ohňostroj nad mestom. Nežne sa usmial.

„Pán doktor, k vašim službám, slečna.“ Zasmiala sa, bola naňho hrdá. Nakoniec to dokázal. Bola rada, že obeta ich vzťahu mu priniesla vytúžené ovocie. Jej srdce sa naplnilo pokojom. Bez premýšľania rukou zablúdila pod rukáv kabátu a jemne sa dotkla malej fialovej šnúrky zaviazanej na uzol. Robila to automaticky. Kedysi jej ju daroval a ona nebola schopná ju rozviazať a vzdať sa jej. Bola to jej šťastná šnúrka, jej najkrajšia spomienka na chlapca, ktorý jej ju kedysi dávno daroval. Vždy, keď sa jej dotkla zalial ju pokoj.

„A ako vieš, že už nie som zasnúbená?“ Pozerala  naňho so zdvihnutým obočím.

„A si snáď?“ Boli spolu vtedy pol roka, sedeli na terase jeho rodného domu, popíjali limonádu a ona si krátila chvíľu vtipmi na jeho účet.

„Áno, s kamarátkou,“ venovala mu vážny pohľad: „raz ma so srandy požiadala o ruku s prsteňom na tri použitia z Aliexpressu.“ Pobavene ho sledovala. „Myslím, že mám v zálohe ešte jedno použitie...“ Akonáhle to dopovedala, chytil ju za ruku.

„Tak ja ti dám toto,“ roztržito druhou rukou prehraboval vrecká na bunde. Až kým to nenašiel. Malú, odtrhnutú, fialovú šnúrku od topánok. A opatrne, bez slov, jej ju zaviazal na ľavé zápästie.

„A teraz už si sľúbená mne.“

Odvtedy ju nikdy nerozviazala. Až do teraz. Bola to jediná vec, ktorá ju s ním ešte spájala. Ktorá jej každý deň pripomínala, to čo mali a to čo mať mohli. Bol to ten posledný uzol, ktorý ich spájal. Prišla sem kvôli tomu. Chcela sa s ním stretnúť presne preto. Pomaly prešla po starej šnúrke až kým jej prsty nezastavil malý uzol na konci. Bola rozhodnutá. Pokojne hľadela do diaľky, rozviazala ho. Slabo vdýchla studený vzduch a otočila sa znova k chlapcovi. Skenovala celú jeho tvár. Očami blúdila od jeho pier až k jeho očiam a medzi prstami držala jeho šnúrku od topánok. Tou rukou sa načiahla až k jeho tvári a nežne ho pohladkala. Prstami pomaly prešla po jeho odhalenom krku, stále pridŕžajúc šnúrku. Dotyk jej chladných prstov ho striasol, no aj tak sa už automaticky naklonil a donútil ju na chvíľku zastaviť. Vstrebával všetok chlad do svojho vnútra až kým znovu nepocítil teplo pod jej krehkými prstami. Ona sa ani nepohla. Stála dívajúc sa mu do očí. Rukou nebadane prešla až k jeho šiji a teraz mu pomaly prehrabovala krátke vlasy, ešte vždy nepúšťajúc šnúrku. Nemohla ju stratiť. Držala sa jej akoby ešte stále bola na jej zápästí, akoby ešte nerozviazala ten uzol.

Jeho dych pomaly oťažieval, mal toľko nevyslovených slov na jazyku, no von sa nepredralo ani jedno. Neisto zablúdila pohľadom k jeho perám a mala pocit, že medzera medzi nimi je akási menšia. Ani hárok kancelárskeho papiera by sa do tej medzery nevošiel. Aspoň tak sa jej to zdalo. Výdychy týchto dvoch duší teraz tvorili jednu hmotu. Hmotu túžby. Možno hmotu očakávania. Hmotu lásky.

Horká chuť kávy, ktorú pila predtým ako sem prišla a sladká vôňa šampanského, ktorá ešte vždy tancovala v jeho ústach sa medzi nimi dotýkali. Tancovali v rytme tanga a túžobne čakali až sa do seba pohltia úplne. Chcela sa odtiahnuť. Mala sa odtiahnuť. Bola však slabá, v jeho prítomnosti vždy strácala hlavu. Mala pocit akoby jej pľúca už nemali žiadny kyslík a ona sa zúfalo snažila vdýchnuť ten jeho. Až sa medzera medzi nimi úplne stratila.

A to oplašené dievča a usmievavý chlapec boli opäť jedna duša.

Ruka mu skĺzla na jej boky a silno si ju pritiahol, akoby ju snáď chcel pohltiť do seba. Potreboval cítiť jej blízkosť. Ich jazyky sa vášnivo dotýkali a užívali si tento známy pocit. Túžobne do bozku vzdychla keď jej už zo zvyku skusol spodnú peru. A tak sa ich osudy, aspoň na malú chvíľku, znova zauzlili.

Neodtŕhajúc sa od bozku, pomaly rukou opustila chlapcov krk a zastavila sa až v jeho dlani. Chytila ho najsilnejšie ako vedela. Toto jej gesto donútilo jeho srdce vynechať úder. Tušil čo to znamená a keď sa pomaly, lapajúc po dychu, odtiahla, vedel to. Vzďaľovala sa od neho a jediné čo mu nechala bola chuť kávy v jeho ústach, zlomené srdce a namiesto jej dlane v tej jeho teraz bola stará fialová šnúrka. Jeho šnúrka. Silno ju stisol a do očí sa mu nahrnulo teplo. Na tvári už nemal ten zvyčajný úsmev. Zdal sa jej o čosi starší, strhaný. Akoby za tých pár sekúnd zostarol. A ona pomaly cúvala smerom k lesíku, nechávajúc ho stáť na vrcholku kopca nad mestom, v ktorom býval, priamo nad jeho záhradou.

„Zbohom, chlapček“ nežne sa usmiala na chlapca, ktorý bol kedysi celý jej život. Venovala mu posledný pohľad a vedela, že takto si ho zapamätá už navždy. Na kraji kopca, zahalený temnotou noci a svetlá ohňostroja za jeho chrbtom. Celého ho osvetľovali. Vyzeralo to dokonalo, takmer ako z filmu. No nič na tomto stretnutí nebolo dokonalé. Bolo to tragické a ona si to uvedomovala. Uložila si tento obrázok hlboko do svojho srdca a konečne sa otočila. Už navždy rozviazala uzol, ktorý sa snažil rozviazať on pred rokmi a konečne sa cítila voľná. Odobrala sa tmavým lesom dolu do mesta, nechávajúc ho za sebou.

„Zbohom, dievčatko“ zašepkal do ticha, ktoré po nej ostalo.