OK

Při poskytování služeb nám pomáhají soubory cookie. Používáním našich služeb vyjadřujete souhlas s naším používáním souborů cookie. Více informací

 

Príspevok č. 79

V hrejivom objatí noci

  

Otvoril mi dvere ako pravý džentlmen, nechávajúc ma paralyzovanú šokom tohto staromódneho gesta. Doslova som mohla počuť tikanie nástenných hodín nad barom v moment, keď ležérne opierajúci sa o veľké drevené dvere naznačujúc mi tým, že mám vojsť prvá, upriamil svoj pohľad na mňa. Naše oči sa stretli. Po prvý raz. Nikdy som necítila takú energiu, akoby mnou prešlo 300 voltov. Viete, presne ten pocit, keď ste ako malé dieťa chceli vedieť čo sa asi stane ak odstránite detskú poistku a pichnete prsty do zásuvky. Bol to adrenalín. Nie skutočne elektrický prúd, ten zabíja. V tento moment to bol len adrenalín. Zatiaľ.

Ruky visiace pozdĺž celého môjho tela odrazu oťaželi. Akoby som snáď v každej držala závažie. A srdce v mojej hrudi si nevedelo vybrať, či sa dostane do cieľa preskakovaním nutných úderov alebo bežaním ako o život. Bolo to celkom nové teritórium pre oboch. Mňa aj moje srdce. A z nepochopiteľných dôvodov som vedela, že hravé iskry v jeho hnedých očiach si budem pamätať ešte dlho.

Hlboký nádych. Neustále hľadiac do jeho očí, som vdychovala ten známy mix cigariet a kuchyne, ktorý vás ovanie hneď ako otvoríte dvere krčmy. Takmer roztrasene som spravila prvý krok dovnútra rozhliadajúc sa okolo, nie úplne istá prečo som tu a čo tu hľadám. Nechodím do krčiem často. Vlastne skoro vôbec. Nie som ten typ čo by vedel vysedávať pri bare každú noc, baliť chlapov na véčkový výstrih priliehavého červeného topu a s radosťou prijímať jeden, dva, ba dokonca tri drinky, ktoré boli ochotní zaplatiť chlípni štamgasti povzbudení alkoholom. Celkovo mi už len tá predstava muža s mastnými vlasmi, nechtami sfarbenými do žlta ako znak bezmezného vyfajčenia minimálne polovice krabičky cigariet, lepiaceho sa v ufúľanom tričku, nemotorne ako to len so správnym množstvom alkoholu dokážeme, na ženu osamelo sediacu pri bare, príde nechutná. Nebola to moja vec. Preto stačil jeden nedôverčivý pohľad po miestnosti tvaru obdĺžnika s veľkým barom uprostred a desiatkou štvorcových stolov pozdĺž preplnenej miestnosti a celé moje telo bilo ako na poplach. Stačila by sekunda, otočila by som sa na opätku a ostal by tu po mne len sladký závan parfumu čo som dnes mala na sebe. Sekunda a ja som mohla byť na ceste do mojej milovanej čajovne. Na miesto, kde by na mňa ľudia nepozerali ako na kreatúru z iného sveta, ktorá vstúpila do baru po prvý raz za svoju sto-ročnú existenciu a nemá ani poňatia čo je pivo.

Pomaly no rozhodnuto som sa otáčala tvárou k východu, no bola som pozdravená znova tým istým párom hnedých očí. Veselo, až sa mu na krajoch viečok tvorili malé vrásky, zabodával pohľad do tých mojich. Teplo. Kľud. Mierne brnenie v končekoch mojich prstov. To boli pocity. Pocity ovládajúce moje telo od hlavy až po päty akonáhle sa naše pohľady stretli. Jeho pery pokryté miernym úsmevom sa pomaličky odlepovali, ako ten chlapec začal formovať obyčajné slová do jednej obyčajnej vety. No bola to veta pre mňa a mne pripadala tak úžasne neobyčajná ako aj ľudská bytosť, ktorá ju vyslovila. S takou ľahkosťou čo by ju vravel priateľ priateľovi.

"Poď," ukázal do rohu miestnosti, "sadneme si tam. Nikto nás nebude rušiť." Melódia jeho hlasu, taká autentická, mi neprestávala znieť v ušiach celú cestu k vybranému stolu.

Obdivujúc cudzinca, ktorý ma sprevádzal od prvého kroku do tohto zapadnutého podniku niekde na okraji mesta, som takmer nezaregistrovala čašníka stojaceho pri našom stole. Netrpezlivo podupkával, očividne bol iritovaný časom, ktorý som si neúmyselne vzala.

"Dám si gin s tonicom, ďakujem." Rozhodla som sa experimentovať. Ani neviem čo to do mňa vošlo, vymeniť zvyčajnú perlivú vodu za alkoholický drink o piatej popoludní. No cudzinec od pohľadu, priateľ od pocitu, ma nabíjal takou nezvyčajnou energiou. Cítila som sa viac sama sebou ako kedykoľvek predtým, pritom som robila veci, ktoré by som v triezvom stave mysle, niekde ďaleko od jeho usmiatej tváre, nikdy neurobila. Otázkou teda ostávalo; kto som vlastne bola? Bola som to viac ja bez neho alebo s ním? Bolo vôbec dobré takto rýchlo odhodiť zábrany kvôli mužovi, ktorého som sotva poznala?

Keď som nevedela odpoveď ja, bol to on kto ju poznal? Bol to on kto ma poznal? Bolo vôbec možné človeka zaškatuľkovať? Presne, začínajúc pri pomyselnej hranici tu a končiť niekde tam. Odpoveďou bolo nie. Jedno veľké tučné nie.

No aj tak sme to robili. Lebo tak sme dostávali pocit, že máme kontrolu. Nad sebou samými, aj nad všetkými ostatnými. Máme pocit, že presne vieme kto sme a kam patríme, pritom poväčšine nemáme ani tušenia, ako by sme odpovedali na tieto otázky po dlhšej úvahe a analýze našej osobnosti. Ale takto bez rozmýšľania nám to aspoň dáva pocit, že vieme čo od života očakávame, že sme presne tam kde byť chceme a že sme isto tým človekom akým sme si vždy priali byť. Dostávame tým pocit, že presne vieme čo očakávať od vodiča špinavého autobusu, od manažéra veľkej spoločnosti v drahom obleku a tiež od  chudobného študenta, ktorý svoje posledné drobné minie na kávu v automate.

Takí sme my ľudia. Zakomplexovaní idioti, ktorí súdia každého kto prejde okolo. Taká som aj ja, taký je aj on. No sediac oproti nemu som mala pocit, že kontrola sa preceňuje. Lebo sledujúc ho ako berie krígeľ s pivom, ktoré mu práve priniesol čašník, som svoju kontrolu strácala. Až som ju úplne stratila. A každým pohľadom do jeho tváre som padala hlbšie do priepasti, ktorú som si sama vytvorila. Bez možnosti návratu. Celé to bolo absurdné. Táto situácia. Tento cudzinec oproti mne. Ja a moje trápne pocity.

"Ty sa nenapiješ?"

"Prosím?" jeho otázka ma šokovala. Vlastne to nebolo ani tak otázkou ako takou, ale jeho hlasom. Prehovoril na mňa. A mnou opäť prešla tá vlna teplej energie. Je to akoby som plávala v mori, ponorená do studenej vody, keď tu zrazu narazím na teplý prúd. Nie je tam dlho, no predsa je tam. A ja som ho cítila. Preplávala som cez neho. A zrazu moje telo prestalo bojovať proti chladu silnými odrazmi nôh a rúk, rýchlym plávaním proti prúdu. Spomalila som. Opäť som začala vnímať bodavú bolesť chladu až keď pocit tepla opustil aj posledný sval na mojom tele.

Usmiala som sa naňho. Venovala som mu ďalší z mojich krátkych letmých pohľadov. "Dávam si načas." A rukou som prešla po zarosenom pohári. Poddávala som svoje rozhorúčené telo tomu príjemnému chladu. Skenovala jeho ruky. Ako zľahka bola jedna položená na stole. Len tak. Sama. Takmer vyzývajúca ma dotknúť sa jej. Jednoducho položiť moju studenú ruku na tú jeho. Jemne. Nechať ju zohriať. Takmer som to urobila. Takmer. Oči zabodnuté do toho obrazu na stole predo mnou. Chlapcova ruka hrajúca sa s tými malými podložkami, ktoré sú na každom stole s názvom podniku alebo nejakého druhu piva, ma pomaly posúvala po útese, na ktorom som stála, osamelá s jedinou cestou vpred, do priepasti.

Na tejto bolo veľkým modrým písmom cez stred okrúhlej podložky napísané "U modrého orla". Stále ju držal a mierne posúval po kúsku dreveného stola tam a zase späť. Hypnotizovalo to každú bunku v mojom tele, ktorá si ešte zachovávala akú-takú hranicu príčetnosti. No každou odbitou sekundou sa kúsok môjho zdravého rozumu vytrácal, až sa stratil úplne. A ja som nepríčetne zdvihla ruku, váhavo ju chvíľu podržala vo vzduchu nad miestom kde doteraz oddychovala. Možno som aj zadržala dych. Každopádne, ten ťažký tlak na pľúcach cítim ešte teraz. Istotne nedostatok kyslíka. Oči ma už štípali. Vysušené, z nedostatku žmurkania, skoro ako by som sa bála, že ak žmurknem, on tu nebude keď znovu otvorím oči. Zmizne. A ja tak nebudem môcť konečne prekonať samu seba a spraviť prvý krok. Prekročiť tú pomyselnú komfortnú zónu. Srdce mi bilo tak splašene, že som seriózne verila, že mi rozkope hrudník, roztrhne tričko a vyletí neznámo kam. Pravdepodobne rovno na môjho spoločníka. Prudko ho buchne do jeho usmiatej tváre. No stále som sa to chystala spraviť.

Možno to bol ten adrenalín alebo fakt, že som už dávno neoplývala normálnym logickým zmýšľaním, no celkom jasne to mohlo byť nazberanou odvahou. Zozbieranou z každého kúta môjho tela, z každej žily, cievy, bunky. A stále som si ju držala, nebola som schopná ju pustiť. Nechcela som ju pustiť. Toto kŕčové zovretie som si užívala. Lebo akonáhle som pohla rukou, uchopenie sa uvoľnilo aj napriek tomu, že všetko ostatné stŕplo. Dlaň akoby bola z vaty, tak ľahko dopadla na tú jeho. Výdych. Konečne som sa uvoľnila a môj nos bol opäť schopný spracovať impulz na príjem kyslíku, ktorý mu môj mozog alarmujúco vysielal posledných par sekúnd.

S očami stále uprenými na to isté miesto som videla, ako jemne pohol palcom a pomaly ním prešiel po povrchu mojej dlane. Toto lacné gesto z béčkovych romantických filmov mi spôsobilo takmer nebadateľný úsmev. A tak som zdvihla hlavu zabodávajúc svoje oči do tých jeho, čoby šípky priamo do stredu terča a potom...

  

Potom som sa zobudila. Príliš hlasná melódia pesničky Hair od Little mix, ktorá ma tak rada budila každé ráno o siedmej, ma nepríjemne hladkala v uchu, až kým sa dostala hlbšie a ja som musela rezignovať a otvoriť oči. Mala som ju na zvonení budíku už vyše roka a nikdy sa mi nezunovala a ani som ju neznenávidela ako býva známosťou. Vždy som si ju nechala prehrať celú, zatiaľ čo som sa pomaly preberala a otvárala skriňu. No dnes... Dnes som cítila, že ten deň sa blíži. Tak silný pocit smútku mnou preletel akonáhle som prestala snívať a ten sa pomaly vlieval do pocitu bezhraničnej nenávisti. Nenávisti voči prvým slnečným lúčom čo ma hravo šteklili na lícach. Nenávisti voči času, ktorý mi ukradol mesiac a vymenil ho za slnko tak rýchlo a bez môjho povolenia. Nenávisti voči prvým tónom tej pesničky, až som ju po prvý raz vypla a vedela som, že toto nebude jeden z tých dní kedy si tú melódiu budem hmkať ešte pri obede. Ovládol ma podobný pocit rozhorčenia ako keby som už po piaty raz za deň počula v rádiu hrať Despacito.

A tak som tam otrávene sedela na posteli s rukami vo vlasoch a v hlave si prehrávala sen, v ktorom som len pred chvíľkou žila. Bol taký skutočný. Stále som si pamätala názov krčmy, rozloženie stolov aj netrpezlivého čašníka. A akonáhle sa mi v mysli vynorila usmiata tvár s hnedými očami, musela som sa usmiať aj napriek tomu, ako naštvane som sa cítila. Pocit radosti sa mi rozlieval ako krv po celom tele používajúc žily na prepravu. Takmer som tú radosť cítila, ako ľahko sa pohybovala. Možno to predsa len nebude taký zlý deň, ako som si myslela ešte pred minútou. Možno myšlienka na tento sen mi pomôže prejsť aj cez ťažký deň v škole. Možno myšlienka na toho vždy usmiateho chlapca vyčaruje úsmev aj na mojej tvári a ponechá ho tam, až kým si znova neľahnem večer do postele s nádejou, že sa mi o ňom bude snívať znovu.

Nikdy som si nemyslela, že úplný cudzinec, ktorého som videla iba v sne, ma môže takto poznačiť. Úsmev a dobrá nálada, ktorú vo mne ráno prebudila jediná nevinná myšlienka na neho, ma sprevádzali počas celého dňa. Počas raňajok, cesty do školy aj počas neskutočne ťažkého testu z matematiky, z ktorého pravdepodobne nedostanem viac ako štyridsať percent. Stále sa držal na mojich perách aj počas obeda. A zrejme to vyzeralo trochu strašidelne.

„Plánuješ dostať sto percent z toho testu, alebo sa za tým tvojim úsmevom skrýva nejaký nový objav?“ bola to moja najlepšia kamoška Tereza, ktorá na to poukázala prvá. Musím uznať, že keby bola ona na mojom mieste a ja tá, ktorá by ju musela celý deň sledovať ako sa bezdôvodne usmieva a možno občas pozerá mierne mimo, tiež by som mala obavy o jej psychické zdravie. Alebo aspoň o ten kúsok zdravej psychiky, ktorý podľa jej slov ešte stále mala a ja som jej to každým ďalším dňom verila čím ďalej tým menej. No uvedomujem si, že teraz bol rad na nej myslieť si, že začínam strácať zdravý rozum. A možno to bola pravda. Možno ho naozaj strácam.

Ten pocit, že ten sen nebol len sen, bol každou minútou silnejší aj napriek tomu, že každou minútou som bola ďalej a ďalej od môjho nočného zážitku. Nechápala som to. Nikdy som nič podobného nezažila. Mávala som divné sny, ale nikdy som z nich nemala tak živý pocit ako z tohto konkrétneho. Niečo ma na ňom iritovalo, no nevedela som čo. Nevedela som prečo som mala ten sen stále v hlave a prečo boli tie hnedé oči to jediné na čo som počas celého dňa myslela.

„Haló, Zem volá Viktóriu! Si v poriadku?“

„Hm..“

„Na čom fičíš? Čo je to za matroš? Dnes si vážne čudná, dobre viem, že si sa včera nedrvila do polnoci diferenciálne rovnice a tiež, že čo sa matiky týka, nie si zrovna génius. Takže po tak ťažkom teste ako bol tento by som u teba očakávala skôr nervové zrútenie a polhodinové plakanie nad plným tanierom jedla. Dovoľ mi trochu tvoje správanie upraviť podľa scenára, dobre?“ Tereza položila vidličku na tanier k nedojedenému rizotu a s vážnou tvárou predniesla: „Panebože, ja som to zas posrala, ach. No môžem byť taká sprostá krava a nespomenúť si na vzorec pre deriváciu prirodzeného logaritmu? Asi už vážne osprostievam, možno by som mala prestať do noci trčať na internete a občas zájsť s mojou úžasnou kamoškou Terezkou do knižnice a vzdelávať sa,“ nenápadne na mňa žmurkla, čo u mňa akurát vyvolalo stoosemdesiat stupňové pretočenie očami. Znovu sa vrátila k svojej roli, mysliac si ako úžasne ma vie naimitovať, hlavu si dala do dlaní a hlasom ako by plakala, pokračovala: „Och, spravila som vôbec dobre, že som išla na túto školu? Veď ja som úplný matematický nevzdelanec a tu ma matikou týrajú od prvého semestra. Nie že by som ju nemala aj na inej škole... Možno som mala ísť niekam do kanála študovať potkany.“

Pri jej poslednej vete som sa skoro zadrhla na vlastných slinách a tým vykúzlila veľký pyšný úsmev na jej doteraz až príliš vážnej tvári. „Prestaň s tým! Takto určite nehovorím a definitívne by som nepovedala niečo také,“ stále sa usmievajúc som povedala. Pomaly som sa začala prehrabovať v mojom plnom tanieri, vytvárajúc mierne krúžky. Nebolo to tým, že by som nebola hladná, jednoducho som nemala chuť jesť. Jediné, čo som teraz chcela robiť, bolo snívať. Možno so mnou vážne začínalo byť niečo v neporiadku.

„Som v pohode, vážne,“ snažila som sa presvedčiť Terezu, ale niekde vnútri som vedela, že som tú vetu vyslovila skôr pre seba. Aby som ju počula nahlas. Aby som jej uverila. Snažila som sa samú seba presvedčiť, že som v poriadku, pretože som bola, jasné. Nič mi nebolo. Nič ma nebolelo, nikto mi neublížil. Neexistoval dôvod prečo by som nemala byť v poriadku. No predsa len mi niečo bolo, iba som ešte nevedela čo.

A tak som jej všetko povedala. Vyrozprávala som jej svoj sen od začiatku do konca. Nevynechávajúc ani jeden detail. Od jeho hypnotizujúcich očí, cez stôl v rohu miestnosti, až po známy pocit tepla, ktorý prechádzal mojim telom vždy keď sa ten chlapec usmial. A ona sa na mňa pozerala ako na blázna. Ako na totálnu trosku, ktorá práve ušla z blázinca a je pod vplyvom silných halucinogénnych liekov. Nepopieram, cítila som sa tak, no aj tak som vedela, že všetko to má nejaký skrytý význam. Že to predsa nemohol byť len obyčajný sen. Nemohol a basta.

„Fajn. Takže si to zhrňme, áno?“ Mierne obávajúc sa toho, s akou diagnózou príde, som prikývla. „Čiže tebe sa snívalo, že si stretla nejakého chlapca a to že mal hnedé oči ani zdôrazňovať nemusím, ty si sa o to, myslím, celkom jasne postarala minimálne tridsaťkrát predo mnou. Ďalej, z ničoho nič ste si spolu sadli k stolu, ktorý ako si detailne opísala, stál úplne v rohu miestnosti a ty si si objednala alkohol. Ty! Viktória, ktorú ja poznám, by si dobrovoľne neobjednala ani len Radler a už vôbec nie gin. To je prvá zarážajúca vec, ak pominiem ten fakt, že si bola bezo mňa v krčme. Potom je tu ešte tá vec s prílišným sebavedomím, ktorým ty zrovna neoplývaš,“ s prísnym výrazom odpočítavala na prstoch a konečne dodala: „Buďme teda úprimné. Ani náhodou sa ti nemohlo snívať o tebe. Možno to bolo z nejakého filmu, ktorý si v poslednej dobe pozerala namiesto učenia. A už vôbec nie je možné vidieť v sne cudzinca, ktorého si nikdy v živote nevidela a mať z neho pocit, ako si to nazvala? Hrejivý pocit radosti ovládajúci celé tvoje telo, pretože ti pripadal tak známy aj keď bol vlastne úplne neznámy?“ Prikývla som. Ona vzdychla a frustrovane si prstami prehrabla svoju krátku ofinu.

„A ty si uvedomuješ ako nezmyselne to vôbec znie? Už len to slovné spojenie. Že osoba, pripadajúca mi tak známa, aj keď bola vlastne neznáma, pff. Však to nedáva žiadny zmysel.“ A ja som ostala ticho, nemala som jej čo povedať. Sama som vedela ako nezmyslene zniem, celé to bolo nezmyselné.

„Prepáč, nemyslela som to zle, ale vieš, že ja som dosť zarytý racionalista.“ Musela som sa zasmiať, pretože to bola viac než pravda. V tomto je strašná. Nie je ochotná veriť ničomu, čo nie je vedecky podložené. Ak nemá fakty akoby to pre ňu neexistovalo. Takže mi malo byť hneď jasné, že zrovna ona nie je tou správnou osobou na vyrozprávanie sa o pocitoch zo sna, ktorý pre mňa nie je len snom. Tereza by v sne nikdy nevidela nič viac. Bolo by to pre ňu iba to. Sen. Nástroj na udržanie časti nášho mozgu hore. Jednoducho iba spôsob, ako prežiť noc trochu zaujímavejšie. Rozhodne nepatrila k ľuďom, ktorí by verili, že sen sa môže stať skutočnosťou. Ja som bola jej presným opakom. Nenapraviteľný rojko. Snívala som kde sa dalo. Keď som spala, počas prestávky, v preplnenej MHD či počas prednášky. Jednoducho som využívala všetky možné metódy snívania bez toho, aby som vôbec vedela aké to sú. Či som bola hore alebo spala, vždy som si našla spôsob, aby som mohla o niečom alebo o niekom snívať, predstavovať si veci, situácie či osoby. Bolo to súčasťou mojej podstaty, toho kto som. Preto to, čo som ja pokladala za normálne, moja najlepšia kamarátka považovala za nenormálne. Tak moc sme boli odlišné a pritom sme si tak úžasne rozumeli. Život je plný paradoxov, aj keď ich na prvý pohľad nevidno. A presne to bol dôvod, prečo som sa rozhodla to s ňou tentoraz nevzdať.

„Viem, že je to všetko proti tvojmu presvedčeniu, ale ja som si istá, že keby som teraz zadala meno toho podniku do vyhľadávania, tak by mi ho určite našlo. To nemôže byť náhoda, zvlášť keď som doteraz o ňom nepočula. Hlavne keď vezmeš do úvahy, ako nerada chodím do podnikov takého typu.“ stále som sa snažila a dúfala, že tento nepodložený fakt ju trochu rozhodí.

„Do krčiem. Môžeš to slovo povedať, neubudne z teba,“ ironicky nado mnou zdvihla jej perfektne upravené obočie. „Ja ti neviem, nechce sa mi tomu veriť. Ale dajme tomu, že predsa len by taká krčma niekde existovala, nič to však nemení na veci, že ten sen nebol skutočný. Jedine, že by si z noci na noc začala trpieť námesačnosťou a ono by sa to naozaj stalo. Potom by som bola ochotná pripustiť fakt, že si sa zamilovala do chlapca s hnedými očami.“

Tereze provokačne zaiskrilo v očiach, pretože vedela, že vyhrala. A ja som urobila presne to, čo očakávala. „Zamilovala? To nie. Nie. Nie. Nie!“ krútila som hlavou možno až príliš rýchlo a tým jej nahrávala do kariet. Robila som presne to, čo chcela aby som spravila.

„Vidíš? Jasný dôkaz. To je prvé štádium. Zapieranie.“

„Nemožné.“

„Prečo? Veď podľa tvojho opisu si z neho bola celkom paf.“

„Nie.“ nemienila som s ňou o tom ďalej diskutovať. Prekrížila som si ruky na hrudi zatiaľ čo som sa zavŕtavala hlbšie do stoličky. Dávala som jej na známosť svoj protest voči tejto téme.

„Fajn, dobre, hlavne kľud. Ja som ti len chcela dokázať, že tvoj sen bol irelevantný. Nemusíš sa ním ďalej zaoberať a už vôbec nie nechávať svoju myseľ okupovanú tým chlapcom.“ Rozhodila okolo seba rukami na znak rezignácie. „Dnes možno nevieš myslieť na nič iné, ale ver mi v jednom. Sen je len sen. Časom naň zabudneš. Bude to pre teba len nezmyselný sen, taký aký mávaš každú noc a nakoniec si ho nepamätáš. Aj ten chlapec ti vyšumí z hlavy, uvidíš.“ Vystrela ruku pozdĺž celého stola, dlaňou otočenou nahor, čakajúc tú moju. Bol to jej súcitný úsmev, ktorý ma presvedčil, upokojil ten chaos v mojej hlave. Pri nej som vedela, že nakoniec bude všetko tak ako má byť. Táto racionálna osôbka vo mne vzbudzovala pocit, že osud vie čo robí. A koniec koncov budeme všetci tam kde byť máme. Položila som svoju ruku do tej jej, trochu väčšej, hrejivej a ďakovne ju stlačila. Obe sme sa usmiali.

Takéto momenty boli vzácne. Nepotrebovali sme si dokazovať ako veľmi sme jedna za druhú vďačné, že sme tu vždy pre seba. Vedeli sme to. Čas sme preto využívali zábavnejšie. Doberaním si jedna druhej. Bol to náš spôsob prejavovania lásky. A preto keď prišla jedna z takýchto chvíľ, vážili sme si ju o to viac.

Chvíľky ako bola táto, však, nikdy netrvali dlho. Nedokázali sme ostať príliš vážne. Tak ako aj teraz, Tereza bola väčšinou tá, ktorá vybuchla do hlasitého rehotu. Lebo ona nedokázala udržať seriózny výraz tváre, pokiaľ to vyslovene nebolo potrebné pre jej tak obľúbené imitácie mojej osoby.

„Neznášam ťa, vždy sa zasmeješ, keď to najmenej čakám a ja akurát chytám infarktové stavy,“ povedala som s veľkým úsmevom, ukazujúc biele zuby. Začínala sa mi dostávať pod kožu a chvíľu na to som sa od smiechu zvíjala aj ja.

A mala pravdu, počas dňa sa mi na ten sen a jeho hypnotizujúce oči podarilo myslieť čoraz menej. Stále tam bol, niekde vzadu v mojej mysli, ale ako čas išiel a mne sa o ňom už nikdy viac nesnívalo, zabudla som. Vytesnila som ten obraz usmiateho chlapca s úprimnými očami, sediaceho predo mnou v zapadnutom podniku postupne z hlavy. A svet sa nezrútil. Život išiel ďalej a ja som nemohla byť šťastnejšia.

Prešiel týždeň, mesiac, pol rok. Každý deň som sa budila na tú istú melódiu, išla do školy a trávila nekonečne zábavné chvíľky s Terezou. Po čase sa k nám pridal aj môj nový priateľ a tak sa chlapec s hnedými očami z mojej mysle vytratil úplne. Už nebola ani jediná minúta, ktorú by som venovala tomu neznámemu. Celá som sa oddala modrookému Adamovi. On bol jediný chlapec v mojom skromnom vesmíre, ktorému som venovala všetky svoje úsmevy. Čas od času, keď som sa uprene pozerala do Adamových očí možno trošku dlhšie ako bolo nutné, som cítila ostrú bodavú bolesť v hrudi, akoby mi niečo chýbalo. Ale v tom čase som už dávno zabudla na môjho hnedookého chlapca zo sna. A tak som tomu ostriu v mojej hrudi nevenovala veľkú pozornosť, nebola to dôležitá bolesť. Vedela som, že značí akési prázdno, no Adama som nadovšetko ľúbila a nikdy by som mu svoje obavy nedávala za vinu. Preto som vždy len potriasla hlavou a zbavila sa tej neistoty, toho pocitu. Nie naozaj, nie navždy. No na dostatočne dlhý čas, aby som v ňom nevzbudila podozrenie. A takto to išlo ešte niekoľko ďalších týždňov. S Adamom sme sa stali takmer nerozluční. Nemôžem povedať, že by sme nemali nikdy žiadne nezhody, ale Tereza bola tá, s ktorou som sa hádala najviac. Zo všetkých ľudí na svete bola ona tá osoba, ktorá mi ho pripomenula.

„Nemôžem uveriť, že je ti prednejší niekto, koho si spoznala ani nie pred tromi mesiacmi ako tvoja najlepšia kamarátka, ktorú poznáš od plienok!“ nahnevane dupala hore dolu po celej izbe a rozhadzovala rukami do všetkých strán. Keby som ju teraz mala k niečomu prirovnať, bola by to bomba. Časovaná bomba, ktorú som zapálila a ona sa teraz chystala vybuchnúť. „Nikdy som ti nebrala právo na šťastie ani na lásku, ale vždy som prosila aspoň o maličkú časť v tvojom živote,“ skoro až zúfalo vzdychla s očami bolestivo zapichnutými do tých mojich. Boli plné sklamania a bolesti. Ale ja, zaslepená citom, ktorý som k Adamovi prechovávala som jej nevenovala potrebné množstvo pozornosti, lebo ak by som sa počas tých troch mesiacov aspoň raz zastavila, nadýchla sa a jednoducho pozorovala, všimla by som si zmenu v jej zvyčajne pokojných jasne modrých očiach. Teraz boli priam tmavomodré, také rozbúrené ako more pred búrkou. A presne tak vyzerala. A presne tak sa aj správala.

„Ešte nikdy som ťa nevidela takto pobláznenú. Nie od kedy si mala ten divný sen. A vieš čo? Možno by bolo naozaj lepšie, keby si sa radšej dennodenne rozplývala nad nejakým chlapom z krčmy, strácala pomaly rozum, až by ťa zavreli pod lekársky dozor. Aspoň by si ma však nezavrhovala kvôli niekomu, kto vystriedal viac žien ako ty ponožiek!“

A to bola posledná kvapka. Avšak nebola to ona, ktorá vybuchla, bola som to ja. Nahnevane, bez toho aby som jej venovala jediný pohľad, som si vzala kabelku, ktorá ležala pohodená na pohovke od kedy som prišla do jej izby. Kým som vyšla z dverí, ešte som počula ako sa zúfalo snaží vrátiť slová, ktoré zapálili môj oheň, späť. „Počkaj, Viky, to s tým Adamom som nemyslela vážne. Ja viem, že sú to len sprosté povery, ktoré sa na tejto škole šíria o každom z nás. Nemala som to povedať.“ Cítila som ako sa pohla smerom ku mne, no ja som zrýchlila, vyšmykla sa jej naťahujúcej sa ruke, nedala jej možnosť zastaviť ma a poriadne som za sebou treskla dverami.

Jej slová mi zneli v hlave celú cestu dolu schodmi až do haly, míňajúc po ceste Adama, ktorý tiež býval na tomto internáte. Snažil sa ma zastaviť, no ja som ho nevnímala. Jediné čo som teraz mala v hlave, boli Terezine slová. Nie tie o Adamovi, ona si to ani neuvedomila, ale zmienka o mojom dávno zabudnutom sne a chlapcovi, na ktorého som si zakázala myslieť, ma prebrala z tranzu, v ktorom som sa týchto pár mesiacov nachádzala. To bola tá vec, ktorá chýbala. Ten pocit prázdnoty akoby tu existovalo niečo, na čo som zabudla. Alebo niekto. Ozývali sa mi jej slová v ušiach ako nejaká ozvena. Nebola som schopná vnímať nič a nikoho.

Mala som pred sebou čierno, ani neviem ako som bola schopná dopracovať sa až sem, bez jediného zranenia, bez jediného obzretia späť. A predsa som tu bola.

Prešla som cez celé mesto. Stála som bezducho na zastávke a nastúpila do prvého autobusu, ktorý prišiel. Celú cestu som sa pozerala von oknom, neprítomne, bez toho aby som vedela, kam idem. Vystúpila som až na konečnej. Nadýchla som sa chladného marcového vzduchu a nechala sa viesť intuíciou. Nemala som ani tušenia kde sa nachádzam, v tejto časti mesta som nikdy predtým nebola, ale aj napriek tomu som presne vedela kam idem. Alebo som tak aspoň navonok pôsobila. Sebavedomie zo mňa priam sršalo. Akoby naučene som zahla najprv doprava, potom doľava, rýchlym krokom prešla celú ulicu a zabočila znovu doprava.

Navrávala som si, že je jedno kam prídem, hlavne, že idem. Že nestojím na mieste a nenechávam mozog príliš rozmýšľať. Išla som do neznáma, ako keby som sa nechávala tiahnuť neviditeľným špagátikom. Ako keby ma niekto ťahal. A presne takto som skončila pred menšími drevenými dverami, nie priveľmi veľkej budovy s veľkým nápisom „U modrého orla“ nad strieškou nad dverami. Pomaly som chytila kľučku a otvorila dvere.

Vstúpila som a ovanulo ma, v tomto počasí, priam vytúžené teplo. Stojac v strede pozerajúc sa na bar, som sledovala nervózneho barmana ako šikovne čapuje pivo, dávajúc si záležať na správnom pomere zlatistej tekutiny a peny zdobiacej vrch. Nepatrný spokojný úsmev sa mu usídlil na perách, keď podával svoje dielo čašníkovi a vzápätí sa vrhal na ďalšiu objednávku.

Hlbokým nádychom som do seba dostávala nielen pach cigariet ale aj prílivovú vlnu spomienok. Bolo to akoby som sa topila a všetka voda v mori sa na mojej skaze chcela podieľať. Pocit nervozity ako v tom sne, chlapcove veselé oči, skrytý stôl v rohu miestnosti aj moje odhodlanie chytiť ho za ruku. To všetko do mňa udrelo tak silno ako blesk. Stojaca na opustenom poli, široko ďaleko nikto a nič, len  ja. A búrka zúriaca priamo nado mnou. Všetko sa mi to vracalo príliš rýchlo na to, aby to môj mozog stíhal spracovávať. Ešte stále pohltená známymi obrazmi prehrávajúcimi sa v mojej mysli, obklopená bleskami, som sa otočila po zaplnenej miestnosti, očami skenovala všetky detaily, porovnávajúc ich s tými, ktoré som si pamätala. Všetko bolo rovnaké. Okrem gentlemana otvárajúceho mi dvere. Až po prejdení celej miestnosti, stále stojaca uprostred pravdepodobne vyzerajúca ako idiot, som skončila pri stolíku v rohu. Presne pri tom istom stole z môjho sna. Malý, rovnaký ako všetky ostatné, no predsa iný. Vzbudzoval vo mne pocit pokoja. Tak isto ako aj človek sediaci pri ňom.

Mladý chlap, starší odo mňa, no nie príliš. Možno akurát v rokoch ukončenia vysokej školy. Hnedé vlasy a navonok vyzerajúci úplne obyčajne. Nebolo na jeho vzhľade nič extraordinárne. Nemal oblek ani nevyzeral ako fotomodel pre športový magazín. Bol to vskutku obyčajný chlapec akého vidíte každý deň na ulici, prejdete okolo neho a neobzriete sa, neprihovoríte sa, jednoducho pokračujete vo svojom zaneprázdnenom živote.

Sedel tam sám, popíjajúc pivo. Možno na niekoho čakal. Ale otvorený notebook priamo pred ním, na ktorom horlivo niečo ťukal, napovedal, že je tu pravdepodobne sám. Možno len hľadal tiché miesto na prácu, aké len rohové stoly poskytujú a chcel si dopriať trochu piva takto v piatok popoludní.

Stále duchom neprítomná som si ani neuvedomila, že moje nohy sa pohybujú. Smerom k nemu. Potácavo som sa dostala takmer k jeho stolu, stále viac ho vnímajúc ako toho usmiateho chlapca z môjho sna. A keď som sa prudko zastavila, uvedomiac si čo robím a kam až som sa dostala, on stál priamo oproti mne. Jeho oči hľadeli do tých mojich a on sa usmieval. Vtedy som si bola na sto percent istá, že je to on. Chlapec z môjho sna.

Hovorí sa, že sny sú spomienky na naše minulé životy. No nikto to nikdy nedokázal. Je teda možné že by nám sny dávali pocítiť to čo sa ešte len stane? Je možné snívať o budúcnosti terajšieho ja? Ak áno, potom je šťastný ten, kto si ráno pamätá. A ja som si pamätala. Celý ten čas mal tento sen svoje špeciálne miestečko v mojej mysli, aj v mojom srdci. Bol tam, trpezlivo čakal až sa stane skutočným. Čakal až do tejto chvíle. Do chvíle, kedy sa nevysvetliteľne ocitnem presne v tejto hospode naproti známym hnedým očiam.

„Ahoj,“ povedal, „ak na nikoho nečakáš, budem rád keď si prisadneš. Mám voľné.“ Usmial sa a neprestával sa na mňa pozerať. Nechápala som, prečo sa so mnou vôbec rozpráva, veď som preňho úplne cudzia. „Nie je tu už voľný stôl, o takomto čase je to tu bežné,“ obzerajúc sa po preplnenej miestnosti, pokračoval. Stále som zo seba nevydala ani hlásku, ale on nevyzeral, že by ho to nejak zaujímalo, veselo si obhajoval príčinu oslovenia neznámej ženy, nervózne stojacej pár krokov od miesta, kde ešte pred chvíľou niečo sústredene písal na notebooku. Aj napriek tomu, ako stupídne táto situácia v mojom mozgu vyzerala, vykročila som vpred a sadla si na voľnú stoličku pri jeho stole. On ma s úsmevom na perách nasledoval.

Takéto situácie v mojom živote neboli na dennom poriadku. Už len predstava, že by som mala osloviť niekoho koho nepoznám, rozblikala červenú kontrolku v mojej hlave. Bola som nesmierne rada, že cudzinci sa mi neprihovárali presne tak, ako som sa v presvedčení, že sa strápnim, neprihovárala ja im. Skoro ako keby sme mali medzi sebou takú nepísanú dohodu a ani jedna strana ju nechcela kvôli poplatkom porušiť. No tento chlapec bol výnimka.

Preto som sa ocitla sediac oproti nemu v krčme o pol šiestej večer sledujúc, ako zaviera notebook presne vo chvíli, kedy prišiel čašník a ja som neprítomne, takmer ako by to pre mňa bola rutina, povedala: „Dám si gin s tonicom, ďakujem.“ Hovorila som si, že keď už tu sedím s cudzím chlapom, nútená nadviazať s ním nejakú konverzáciu, môžem si dopriať niečo na povzbudenie.

A tak čas išiel, sekundy sa stávali minútami a minúty hodinami. A moje ostýchavé správanie bolo po pár minútach históriou.

„Volám sa Sebastián,“ predstavil sa hneď ako mi čašník priniesol drink: „a ty?“

„Viktória,“ usmiala som sa naňho.

Od toho momentu išlo všetko rýchlo. Čas akoby sa snažil utiecť pred prítomnosťou a jediné čo som chcela ja bolo, aby sa zastavil. Aby táto chvíľa trvala večne. Alebo aspoň trošku dlhšie. Chcela som tu ostať navždy, pozerajúc sa do Sebastiánovej radostnej tváre. Horlivo opisoval historku kedy s kamarátom po ťažkej noci zaspali vo vlaku a nestihli svoju zastávku, tak sa previezli až do Viedne, kde bez peňazí a totálne prepotení čakali na ďalšieho kamaráta aby ich odtiaľ odviezol. Nebolo to niečo čo by ste povedali neznámemu človeku pri prvom stretnutí, no on to predsa urobil. A mne to bolo jedno, bola som rada, že sa cítil uvoľnene v mojej prítomnosti tak ako aj ja v jeho.

Rozprávali sme sa ako starí priatelia, ktorí sa roky nevideli. Spomínali sme na zážitky z našich životov akoby sme snáď dúfali, že ten druhý si zázračne spomenie, že tam bol tiež. Jeho tvár sa vždy celá rozjasnila, keď videl ako to, čo zrovna povedal donútilo moje oči privrieť od smiechu. Avšak nič sa nevyrovnalo Sebastiánovým zdvihnutým kútikom tesne pred tým ako sa zasmial a ukázal tak, na svojej mierne zarastenej tvári, pár roztomilých jamôčok. A poviem vám, ten smiech, jeho smiech by som mohla počúvať dni aj noci. Vkuse. A nikdy by mi nezovšednel. Tak ako čas strávený s ním. S mojim záhadným chlapcom zo sna.

Ale nič netrvá večne. Čas sa nezastaví ani keď sa pokazia hodiny a rozhodne nie, keď si to prajeme. Tiká stále. A tak sa ráno mení na poludnie a to pomaly kráča k večeru. Deň končí a zastúpi ho noc, ktorá nám prinesie sny.

Ani tento moment, tento deň a čas so Sebastiánom netrvali večne. Obaja sme vedeli, že prichádza koniec. Hodiny odbíjali vážne neskorú hodinu v noci a my sme boli ten pár, ktorý zatváral krčmičku na okraji mesta. Nikdy neviete kedy je tá posledná chvíľa, kedy niekoho vidíte naposledy, preto by sme si mali každý moment užiť, hovorí sa. Nevedela som to. Nevedel to ani on. Možno sme o tom nechceli veľmi rozmýšľať a kaziť si tak koniec prekrásneho večera, ktorý sa stal mojou najkrajšou a jedinou spomienkou na tohto chlapca alebo sme boli príliš naivní a hlúpo verili, že predsa len na seba ešte niekedy narazíme.

Možno keby som to vtedy vedela, zachovala by som sa inak. Možno by som zbabelo neodvrátila pohľad práve vo chvíli kedy sa ma Sebastián snažil pobozkať. Možno by som na malý okamih vytesnila realitu, nechala Adama v zabudnutí o pár minút dlhšie. Možno by som na druhý deň ráno, tak ako aj po zbytok svojho života, neľutovala, že som nespravila tú jedinú vec, ktorá mohla zmeniť celú moju budúcnosť. Vec, ktorá by zaručila, že by som sa ku koncu svojich dní dostala s pravou láskou po boku. Lebo prehrávaním si tých pár spoločných hodín znovu a znovu, deň za dňom, vo svojej hlave, som vedela, že som sa do Sebastiána bezhranične a bláznivo zamilovala. Nepotrebovala som aby ma pobozkal, vedela som to aj bez tohto čarovného gesta. Škoda len, že som to zistila príliš neskoro. Kiežby som ho tak nechala, aby to urobil...

Od toho dňa tam raz za čas zájdem. Zveziem sa autobusom číslo 3 cez celé mesto, okolo nákupných stredísk a sídlisk. Vidím rodinné domy so záhradami cez špinavé okno, pravdepodobne neumyté ani raz za celú kariéru tohto autobusu. Prekročím prah malej krčmičky so stále tým istým zamračeným barmanom, prejdem až k tomu malému, v rohu schovanému stolu, kde sme predtým sedeli. Sadnem si a objednám si jeden gin s tonicom. Sedím tam cez dve hodiny s ťažkým pocitom zvierajúcim moje srdce, takmer ako kliešte. No nikdy ho už nestretnem. Občas, vo výnimočné dni, ma ovládne ten nechutne známy pocit, že tam niekde stojí s poriadne vychladenou dvanástkou v ruke a s úškrnom na perách ma sleduje. V tieto chvíle sa zvyknem zobudiť z môjho tranzu a očami pozorne prejsť celú miestnosť, každého zákazníka. No nikdy nenarazím na tie známe hnedé oči. Na tie oči, ktoré by donútili moje srdce poskočiť od radosti a vzrušenia.

Aj teraz som tu. Stojím uprostred, smutne pozerajúc na obsadený stôl v rohu. Hlučná partička kamarátov lejúca do seba panáka za panákom a pivo za pivom čosi hlasno vykrikuje. Cítim, ako sa mi do oči valí silná vlna. Čoskoro začnem plakať. Je to nevyhnutné, lebo viem, že nastal čas posunúť sa. Hodiť toto miesto za hlavu. Nechať ho v minulosti. On to už urobil. 

Bolo to akoby som sa až teraz prebudila zo sna. Toho krásneho sna. Až teraz som vstala, pretrela si oči a prvé slnečné lúče ma pohladili na tvári. Presne takto som sa cítila. Akoby to vôbec nebolo reálne. A tak konečne nastalo ráno a ja som precitla.